Nejsem žádná „Haricefka“!

26. května 2013 v 16:13 | SiS |  Fans píšu ;)
Martina jsem poprvé zaznamenal v talentové soutěži Superstár, kde jsem mu bezděčně dal přezdívku "Mončičák" to bylo v posledním ročníku, kdy tato talentová soutěž netrpěla trapnými excesy Ewy Farné (mimochodem hodně velkej úlet castingového oddělení Novy) a z jejího lůna mohl vzejít a prosadit se, skutečný talent. Martin Harich je toho důkazem
I přes vykopnutí ze soutěže ho porota vrátila díky divoké kartě zpátky do hry a byť nakonec skončil na čtvrtém místě. Na nastartování slibné kariéry to však stačilo. První CD se jmenovalo Príbeh Snov (pro dementy kteří neumí slovensky překlad: Příběh snů) a druhé, které právě startuje do světa má název Nech. A právě na křest této placky s jedenácti songy, mezi kterými nechybí ani populární Posledná pieseň, se do pražského Bontonlandu sjela tlupa převážně fanynek tohoto bývalého člena folklórního souboru z Liptovského Mikuláše.
Jsou to právě fanynky, které tohoto čerstvě odmaturovaného interpreta s kytarou kolem krku vynášejí až do božských výšin. Ty dokonce získaly svůj název "Haricefky". Pak je tu samozřejmě i talent, ale každý ví, že i sebetalentovanější umělec bez příležitosti, či chuti se prosadit, mnohdy zůstane bezejmenným. Což u Martina, který si nechává familiérně přezdívat Maťo, nehrozí. Jekot několika desítek děvčat všech věkových rovin (byť ta pubertální převládala) nadšeně kvičí jako důkaz. Došla i jedna odrostlejší. Zhruba šedesátiletá. Že by Maťo letěl i v domově důchodců? Nebo snad podobenství k singlu Časovrat? No nepřemejšlejme nad tím a mrkněme na pódium. Moderátorka ohlašuje Martina, mobily a tablety se zaměřují na interpreta i s kapelou a už to jede.
Jedno je fakt, Martin je sympaťák a naživo mu to jde jedna báseň. Pálí do svého obecenstva jednu vypalovačku za druhou tak vehementně, že se brzy objevuje jak les rukou kymácející se tam a sem, tak i zapálené zapalovače. Minikoncert má grády a make-up nejedné dívenky bere za své díky slzičkám, že si mohou zavřískat tváří v tvář svému idolu. Tak je to správné, tak to má být. Babička se někam vytratila, asi jí ty decibely rvaly uši.
CD se křtilo Žinčicou, což je takový slovenský tradiční nápoj podobný kefíru. Vyrábí se z oslího mléka, jak by vám asi vysvětlil kulinářský guru Polrajch, který působí čím dál tím víc arogantním dojmem. To samé však o Martinovi říci nejde. Byl milý a zdá se, že hvězdné manýry, kterými trpí kdejaká bulvárem vyhoněná hvězdička, netrpí. Žinčicu pak vyléval kmotr Michal Hrůza (autor hitu z titulků seriálu Vyprávěj) a tác pod politým CD držel producent. To aby žinčica nezasvinila koberec. Po křtu pak Martin přidal pecku věnovanou neteři pianisty Spiaca princezná a v úplném finále si zazpíval se všemi fanynkami. Jedna ho uprosila, aby si na autogramiádu vzal svou červenou kytaru, Prý se chce s nim a s ní vyfotit. Další si na den pamatovala, že Martin byl naposledy v Praze před devíti měsíci. A jiná mu chtěla osobně poblahopřát k maturitě, se kterou se pochlubil.
V podstatě to byl křest jako každý jiný. Nebyl ničím zvláštní, ale pohodová atmosféra a přirozený Maťův výkon zapůsobili i na mě. Nepřeháním, když napíšu, že jsem se cítil fajn. A to nejsem žádná "Haricefka". Naopak jsem cynický rejpal, který se původně těšil, jak si "Mončičáka" rozebere na kusy a stádo s jeho fanynek s ním. A nakonec jsem s úděsem zjistil, že se během tohoto pátečního odpoledne v "Haricefku" změnila moje nejmladší dcera. A tak se Mončičák změnil v Maťa a manželka si zrovna pouští jeho nové CD. Už asi po třetí.

 

Martin Harich: "Veľa iných ciest okrem Superstar nie je"

26. května 2013 v 15:28 | SiS |  Press
Hoci sa spevák Martin Harich minulý týždeň pripravoval na ústne maturity, našiel si v nabitom programe čas a celý deň odpovedal novinárom na otázky o svojom novomalbume s názvom Nech. V rozhovore pre Hudba.sk hovoril aj o odhodlaní používať v piesňach slovenčinu, či o tom, ako sa vysporadúva s neprajnými reakciami po zviditeľnení v SuperStar.

V poslednom období žiješ samými dôležitými vecami. Čaká ťa maturita (medzitým ju už spravil, pozn. red.) a zároveň si vydal aj svoj druhý album. Na čo z toho sa teraz sústredíš viac?

Teraz už na maturitu, ale keby si sa ma spýtala pred dvoma týždňami... Vždy som sa modlil, aby to nevyšlo v ten istý mesiac, ani v ten istý rok, ako vydám dosku, ale samozrejme vyšlo. No v konečnom dôsledku ak zmaturujem, budem môcť povedať, že som to všetko zvládol so cťou, a potom príde leto plné koncertov a tie sú pre mňa oddych.

Aké je to mať v sedemnástich na konte dva štúdiové albumy?

Fajn. Je to taký splnený sen. Ja si asi stále žijem ten môj príbeh snov (názov debutového albumu pozn.red.), aj keď je to možno už neaktuálne, ale v podstate sa dá povedať, že som šťastný človek, pretože robím to, čo ma baví. Mám skvelú rodinu, ktorá stojí za mnou, obrovský fanklub, ktorý mám strašne rád a ktorý podporuje moju muziku. Na zlé veci s tým spojené, ktorých je tiež dosť veľa, som si už vytvoril škrupinku a všetko to beriem tak, ako to je a môžem povedať, že som spokojný. Aj s tým, že môj druhý album vyšiel po roku práce v Prahe a konečne sme sa dočkali toho, že ho posielame medzi ľudí a im sa to páči a cítia energiu, ktorú sme doň dali.

Je pre teba dôležité, že si si oba albumy viac-menej napísal sám?

Veľmi. Vlastne sa považujem viac za autora ako za speváka. Popmusic je strašne zvláštna vec. Človek môže byť jeden deň na vrchole a na druhý deň úplne na spodku, je to fakt nepredvídateľné. Takže ak mi náhodou dakedy prasknú nervy a už ma nebude baviť tento šialený a rýchly život, možno by som sa chcel venovať písaniu pesničiek. Keď sa človek pozrie okolo, je strašne veľa vecí, o ktorých by sa dalo písať. A mám kopu nápadov, bavilo by ma to. Okrem toho mnoho slovenských interpretov spieva po anglicky, čo mi príde trochu škoda, veď máme veľa šikovných kapiel a celkovo hudobníkov. Chcel by som sa obklopiť nejakými mladými ľuďmi a bojovať za slovenčinu, pretože ma trochu mrzí ten stav, aký je tu teraz.

Prečo sa považuješ viac za autora skladieb ako za speváka?

Lebo spev je vlastne iba nejaký prostriedok, ktorým zo seba vyjadrujem pocity a emócie. Napísať pesničku, to je vec, ktorá sa mi ťažko opisuje, ale je to akoby niečo medzi nebom a zemou. Niekedy sa stane, že pol roka nenapíšem nič, niekedy sadnem za klavír a napíšem dve piesne za deň. Je to fakt strašne záhadné a takéto veci ma bavia. Prichádzať na to, čím je to vlastne ovplyvnené. Zistil som, že vždy, keď píšem pesničku, som v nejakom emocionálnom stave, niečo sa musí stať a človek na to potrebuje trochu pokoj a byť aspoň na chvíľku doma. Je to hrozne zaujímavý proces, o tom by som ti vedel dlho rozprávať. Neviem, či poznám väčšieho fanatika do hudby, ako som ja.

Pripúšťaš teda, že by si vedel napísať pieseň aj pre niekoho iného?

Pokojne. Už teraz robím také malé veci. Ešte to nie sú nejaké šialené mená, ale pomaličky sa mi ozývajú ľudia. Ešte by som o tom možno nehovoril, keďže to nie je vo finálnej podobe, ale snažím sa tomu venovať. Písanie pesničiek je jedna z vecí, ktorej robením sa človek stále zdokonaľuje a je to aj o tom, akú muziku momentálne počúvam. Väčšinou moje piesne neponúkam sám, ale keď za mnou niekto príde. Vtedy sa tomu veľmi ochotne venujem. Keď zmaturujem, tak už to bude úplne naplno.

Interpret najprv musí získať uznanie

Tvoj nový album sa volá Nech. Čo ti toto slovo evokuje a čo by malo evokovať fanúšikom?

Vo mne evokuje názov anjelskej pesničky, ktorá sa na ňom nachádza a je úplne iná. V podstate každá tá skladba je úplne iná. Skladba Nech hovorí o tom, že nová doska je fakt odvážna. A to preto, aby si v nej každý niečo našiel. Ja keď počúvam muziku, som najradšej, keď sa v nej nájdem. Myslím si, že dnes je taká šialená doba, kedy sa ľudia ani nemajú poriadne komu vyrozprávať a potrebujú takéto veci, že ich hudba pochopí. A o to som sa snažil aj mojimi skladbami. Nie je to žiaden typický mainstream, žiadne "tuc tuc". Samozrejme, skúšali sme všetko, nahrali sme dve demá v angličtine, ale necítil som to tak. Som Slovák a nemáme sa za čo hanbiť, čo sa týka nášho jazyka, preto je to celé v slovenčine. Na albume sú prvky zo všetkého možného, od blues až po moderný rock typu Muse a je z toho cítiť, že počúvam úplne všetko. Keď ideme s chalanmi v dodávke, hocikedy si pustíme aj dychovku, veď v každej hudbe sa dá nájsť niečo zaujímavé. Za posledný rok sa vo mne zmenilo to, že som sa naučil hudbu nerozdeľovať na dobrú a zlú, ale beriem ju ako nejaký jazyk. Každý interpret sa tým nejako vyjadrí a je len na ľuďoch, ako to pochopia.

Vzhľadom na slovo odvážne - odvážil si sa teda urobiť niečo tak, ako pri prvom albume nie?

Určite. Skoro všetko je tu iné ako pri prvom albume. Základný rozdiel, keď sa tak na to pozriem, je ten, že prvý album sme nahrávali mesiac a pol a tento nový album skoro rok. Ďalší rozdiel bol ten, že som bol teraz pri každej jednej činnosti, ktorá sa robila, od narodenia piesne až po vydanie na CD. Od toho, ako som ju skladal doma na klavíri až po producentské práce, ako ju nahrávali chalani z kapely. Pri všetkom som bol a to sa pri prvej doske nedialo, všetko ma to obišlo. Čo je celkom škoda, lebo keď som vyšiel z tej súťaže (Česko-Slovenská Superstar pozn.red.), tak nikto nemohol vedieť, že by som do toho procesu mohol tiež niečo povedať a že ma to fakt baví. Ale je to úplne normálne, všetci si tým musia prejsť. Najprv musí interpret získať uznanie, napríklad aj od producenta.

Jednou z piesní na albume je aj Čakám, čo sa stane. Čakal si netrpezlivo na to, čo sa stane po vydaní, aké budú reakcie?

Ešte je podľa mňa dosť skoro o tom hovoriť, ale čakal som, že sa stane to, čoho som sa dočkal. Za ten rok, keď si pozrieš, koľko ľudí na albume pracovalo a koľko z nich tam ešte ani nie je napísaných, ja som fakt rád, že zadosťučinenie sme dostali hneď, ako sme vydali singel. Klip šiel v TV Óčko priamo z novinky na jednotku... A potom si čítať tie komentáre ľudí, ktorí písali presne to, čo som chcel a tiež, že sa v tom našli, to som fakt rád. Aj samotný klip som montoval a snažil sa ho usmerniť na takú cestu, aby ho každý, kto si ho pozrie, pochopil inak. A to sa presne aj stalo a som veľmi rád.

Ako vnímaš kritiku? Či už pozitívnu alebo negatívnu.

Super. Pokiaľ je kritika k veci a nie typu "čo zase urobil tento šikmooký Číňan", tak milujem kritiku. Fakt sa teším na recenzie, pretože z takých vecí sa dá strašne veľa naučiť. Aj keď osobne sa najviac učím z toho, ako sa vraví, čo sám poseriem, a to sa týka aj nového albumu. Je vonku len krátko a už teraz viem, čomu sa budem vyvarovať na ďalšom CD-čku. No na tú kritiku sa teším, lebo ako som hovoril o zadosťučinení, tak album sme robili samozrejme pre našich fanúšikov, ale aj pre ľudí, ktorí možno nevedia, kto je to Martin Harich a neboli v živote na našom koncerte. Fanúšikovia to väčšinou podporia, no ja som zvedavý na tú nezainteresovanú časť publika a najmä na takých tých chlapov, čo počúvajú tvrdú muziku a budú to hodnotiť. Som pripravený vziať si niektoré veci z toho k srdcu. Ďalšia vec sú závistlivci, na ktorých mám vytvorenú tú spomínanú škrupinku. Niekedy ma to veľmi hnevalo, ale je to tak, že na každého fanúšika je jeden človek, ktorý bude na to nadávať, lebo je tej hudby strašne veľa a každý má právo vybrať si, čo bude počúvať.

Zdá sa, že bývalí účastníci Superstar trpia tými neprajnými reakciami pravidelne...

To už je riziko súťaže. Bohužiaľ, už je to len na tvrdej práci a chce to len čas vymaniť sa z toho. Čo si budeme hovoriť, veľa iných ciest ako tá súťaž nie je. Už nestačí byť šikovný, musí byť okolo teba niekto, kto za to zabojuje spolu s tebou. Vidím to aj na nás, koľko tomu venujeme energie a niekedy máme pocit, že to nemá absolútne žiadny výsledok a niekedy to celé padne. To sú zvláštne veci, ale nerobili by sme to, keby nás to nebavilo.

Stíhaš si naplno užívať to, čo sa okolo teba deje? Koncerty, nahrávanie, klipy, cestovanie...

Užívať si to stíham vždy, pretože ono je rozdiel si to užívať a "užívať". Niektorí muzikanti si to fakt užívajú, idú si taký riadny rokenrol so všetkým, čo k tomu patrí. Ja si však myslím, že musia byť nejaké pravidlá a máme to tak aj v kapele. Rokenrol je super, ale všetko s mierou. Užívam si to tak, že ma baví cestovanie, spoznávanie sa s novými ľuďmi. Vždy, keď niekam ideme, stane sa niečo iné a všade je to úplne rozličné. To je jedna z vecí, ktoré ma na tom začali baviť a o ktorých som sníval vtedy, keď som chytil do ruky prvýkrát gitaru a povedal som si, že toto by som chcel robiť.

Ešte na margo tej disciplíny. Nedávno som si čítala jeden chat, v ktorom si sa vyjadril, že ženu by si v kapele nezniesol...

Nikdy v živote! (smiech) Nehovorím, že nie baba v muzike, veď aj ja mám na CD-čku vokalistku Lauru Belicovú, ale do kapely? Mám takých kamarátov, čo to riskli a vieš ako to chodí, najprv s bubeníkom, potom s basákom, s gitaristom, nakoniec so spevákom a potom sa rozpadne kapela. Nevravím, možno sa to niekedy stane, ale zatiaľ mi príde ako najvhodnejšie riešenie, že sme len samí chalani.

Hudbe chcem venovať svoj život

Stal si sa tvárou módnej značky na Slovensku. Určite aj toto je jedna z foriem mediálnej propagácie, nemyslíš však, že spájanie hudobníkov s takouto reklamou už vlastne nemá nič spoločné s muzikou?

Táto marketingová spolupráca s hudbou určite nič nemá, ale je to podľa mňa o tom, že som začal moderovať v Óčku a som tým pádom viac na televíznej obrazovke. Čo je síce super, ale moderovanie stále beriem len ako hobby a nepovažujem sa za moderátora. Možno sa to zmení, pánbožko má najväčšiu srandu, keď môže zasahovať do našich plánov na Zemi, ale zatiaľ plánujem robiť muziku na 99,5% a ten zvyšok je moderovanie. Je to taká príjemná zmena, keď tam idem, je to o tom, že som v kontakte s ľuďmi a toto je asi dôvod, prečo sa celá tá spolupráca s New Yorkerom podarila.

Mal by podľa teba spevák využiť všetky spôsoby na to, aby sa spopularizoval?

Podľa mňa je super, keď je interpreta vidieť a vidia aj tí ľudia, že má niekto oňho záujem z marketingovej stránky a zase firma vidí, že je záujem naopak z verejnej stránky. Toto keď funguje, tak to môže dať dokopy niečo fakt zaujímavé. Podľa mňa je však individuálne, ako sa kto k čomu postaví. Pokiaľ nejaký interpret alebo celebrita považuje za potrebné chodiť na párty a tancovať na stoloch v podprsenke, tak fajn, ale to nie je moja cesta. Tak isto neviem, či sa vôbec radím do takýchto celebritných vecí. Vždy z párty utekám ako prvý, odfotím sa a bežím domov. A ináč je to tam strašná nuda, aj keď to v telke vyzerá úplne inak.

To znamená, že skôr preferuješ ísť tou ťažšou cestou a makať na sebe...

Neviem, či na sebe až tak makám, to plánujem najmä po maturite, ale snažím sa, aby to bolo lepšie. Možno niekedy som aj viac tvrdý na svoju kapelu, chcem, aby to šlapalo. Naše koncerty sú o energii, ja som totiž nespravil tú vec, čo robí väčšina superstaristov, že zdvihne telefón a zavolá profi muzikantom, poďte so mnou hrať. Ja som vytiahol mladých a šikovných chalanov a to je úplne iný pocit. Trochu sme sa zapotili v skúšobni, kým sme to dali dokopy, ale ide z nich niečo nenormálne. Je to rozdiel, keď ideš na koncert interpreta, ktorý to síce technicky zahrá výborne, ale energia je mínus 20. A ja si myslím, že moja hudba potrebuje energiu a dávam ju do nej aj na koncerte a dávajú ju do nej aj chalani za mnou. To je možno jeden z faktorov, prečo ľudia chodia na naše koncerty a som rád, že na ne chodia a a tú energiu cítia. Ďalšia vec sú vzťahy v kapele, v nich musí fungovať všetko tak, ako vo vzťahu so ženou.

Čo je najväčšia méta v tvojej hudobnej kariére?

Najväčšia méta je asi vydržať. Mám cieľ, ktorý by som chcel dosiahnuť. To, že som chcel robiť muziku sa mi splnilo, tak už len vydržať. Lebo človek nikdy nevie, kam ho to zavedie a momentálne som tu a hovorím všetkým o tom, ako by som chcel strašne robiť slovenskú hudbu a spolupracovať s novými slovenskými ľuďmi. Lebo čo budeme robiť, keď odídu starí hudobníci do dôchodku? Čo budeme počúvať? Veľmi mi na tom záleží, lebo by som tomu chcel pokojne venovať aj život. Venovať sa hudbe na Slovensku a v Čechách, rozdávať energiu, radosť a hudbu, to by ma bavilo. Keby takto skončil môj život a budem to robiť celý čas, tak budem spokojný. No a popritom si možno niekedy v štyridsiatke nájdem aj nejakú ženu a tak (smiech)

Autorka: Michaela Žureková
Foto: Universal Music


Martin Harich - Asi mi horí tvár (video)

25. května 2013 v 10:12 | SiS |  Videá
Video z krstu, nová pieseň Asi mi horí tvár :) (mimochodom, moja najobľúbenejšia z CD) :)

 


NECH je pokrstené !!

25. května 2013 v 10:09 | SiS |  SIS píše... zážitky, reporty, recenzie atď =)
Konečne je CD NECH pokrstené :)
Krstilo sa včera (24.5.) v Prahe na Václaváku v Bontonlande, krstným otcom bol Michal Hrúza. A krstilo sa originálne žinčicou, keďže sa naposledy krstilo bryndzou, bolo to nápadité a milé :)
Tu je video z krstu:

a takto CD vypadalo po krstení:

No ale oslavy krstu sa nekončia. Slovensko sa tiež teší na krst, ktorý je len pre pozvaných, bude sa konať 29.5. v Martinovom rodnom meste, v Liptovskom Mikuláši, konkrétne v Tatralandii. Som zvedavá, aké to bude, budem sa snažiť zdokumentovať všetko, čo sa bude dať :) Teším sa na to :) Tu bude krstiť CD Celeste Buckingham a Tatranec. Takže ideme do gala :D


Exsuperstarista a maturant MARTIN HARICH: Môj otec je rovnaký blázon ako ja

21. května 2013 v 14:50 | SiS |  Press
Martin Harich (1)
Od­ma­lič­ka spie­val vo folk­lór­nom sú­bo­re, kde aj tan­co­val, no v tanci sa ne­cí­til doma. Rov­na­ko vní­mal, že do svo­jej spe­vác­kej pro­duk­cie ne­mô­že vkla­dať nič svoje, chce­lo to čosi iné, lep­šie, hlav­ne z jeho hlavy, kde sa toho ko­pi­lo ne­úre­kom. A potom sa ob­ja­vi­la Su­pers­tar, Mar­tin ne­za­vá­hal a uro­bil dobre. Dnes má na konte druhý album a vy­te­šu­je sa z neho ako malý… Je mladý, má 17 a davy fa­nú­ši­kov ša­le­jú, ces­tu­jú za ním, mo­de­ru­je v Prahe, spie­va svoje sklad­by, kon­cer­tu­je, ne­mu­sí tan­co­vať a spie­vať pre­bra­té sklad­by a je spo­koj­ný… Veď toto chcel.
Čo máte nové?
Nové CD s názvom NECH.
Vždy je zaujímavé podľa čoho vyberá názov pre svoje dielo maliar, rovnako muzikant pre orchestrálnu skladbu, takže ako ste vy vyberali názov pre album NECH?
Som rád, že ste použili nekomerčné prirovnania, myslím si neskromne, že sem zapadá moje CD, pretože naozaj sme popísali asi 3 a pol A4 papiera s ambicióznymi názvami a NECH bolo prvé a myslím si, že to vystihuje hlavnú myšlienku dosky. ..
…a nech sa dostane k všetkým ľuďom…
…nech sa počúva, nech si píšu, nech si každý nájde na albume čo chce, pretože je celkom rýchla šialená doba, ľudia nemajú čas na priateľov, na rodinu ani nehovorím, sám mám pocit, keď počúvam hudbu, že si v nej chcem nájsť to svoje, pochopiť speváka. Za tie dva roky čo som na scéne sa podarilo mojim prvým albumom spojiť veľa ľudí a to je motivácia, inšpirácia, pretože naozaj sa skamarátili vďaka mojim pesničkám.
Zmaturovali ste na osemročnom gymnáziu, kam sa chystáte ďalej?
Martin Harich (3)Vyšlo mi to, že mám sedemnásť a maturitu, tak som si povedal, že dobehnem všetky veci, ktoré sa týkajú hudby, pretože stále je kam sa posúvať, ukončím si základnú umeleckú školu a o rok pôjdem na konzervatórium. Dám si druhú strednú, budem strašne dlho študent, lebo popri muzike to bude menej stresujúce. Nie som zástancom toho, že dnes sa mi darí v muzike, tak sa vykašlem na školu, chcem ísť aj na vysokú samozrejme. Svet hudby je nestály. Dával som si veľmi záležať na tom, aby mi nevyšli maturity a album v jednom čase, až sa mi to podarilo spojiť (smiech).
Voľakedy sa albumy robili jednoliate, aby to malo jednotnú koncepciu, dnes sa stretávame s tým - že dvanásť skladieb, dvanásť štýlov… Vy máte na albume jedenásť, takže?
Je to tá druhá možnosť - podľa mňa je ten album až odvážny hudobne, náladovo, textovo, ale to som chcel. Album je nezaraditeľný, išiel som do toho s tým, že idem robiť hudbu tak, ako ju cítim. Špekulovali sme aj my, že pop, zvuk 2013, tanečné, aby to fičalo na diskotékach a z týchto "prešpekulovaných" skladieb sa ani jedna nedostala na album, ani ich s kapelou nemám v repertoári. Je tam hudba pre ľudí a od ľudí. Zvuk vŕzgajúcej stoličky alebo zapískala gitara - to všetko tam je, pretože počítačová dokonalosť nie je nič pre mňa. Keď je niečo dokonalé, super, ktoré v konečnom dôsledku nie je až také super.
Neustále vám svietia oči, keď hovoríte o albume, hoci by sa zdalo, že po roku práce na doske, o ňom aspoň mesiac nebudete chcieť ani počuť…
Martin Harich (4)Na toto som sa tešil, ako budem o ňom hovoriť. My sme s Liptovského Mikuláša, okrem toho sa pridružili maturity, moderujem reláciu v televízii Óčko, do Prahy to nie je na skok, ale okolo 500 kilometrov, takže mali sme toho naozaj dosť.
Hovoríte v množnom čísle…
Nie je to len a len o mne. Je to o tíme okolo mňa, o mojej rodine, kapele, kamarátoch, sám by som to nedal. Môj otec je manažér, šofér a hlavne otec, sme v nasadení 24 hodín denne, za čo mu naozaj ďakujem, že je v dobrom rovnaký blázon ako ja. Ale k albumu - tešíme sa na odozvy ľudí, ktorí sa tešili, čakali a dočkali sa. Naozaj v dnešnej dobe plnej klamstva a zloby je jedna čistá vec a to je rodina, som rád, že ju mám, že ma podporuje. Mám aj sestru a na albume som jej venoval pieseň Spiaca princezná.
Ako vás vychovávali, boli prísni, trestali vás?
Jednoznačne to neviem povedať, určite ma trestali, keď som niečo vyviedol. Tým, že sme z Liptova, nemali sme extra luxus, čo mi pomohlo, že sa viem naozaj úprimne tešiť z každej maličkosti, len keď cestujeme po Česku a Slovensku a obzerám si krásy…
Spomínate si na svoj úplne prvý honorár, na čo ste ho minuli, boli ste ešte decko?
Úplne presne to viem. Odmalička ako som začal vnímať hudbu ma fascinovali gitary, zbieram ich a samozrejme som si kúpil gitaru. Mal som ju dlhý čas na obrázku pod obalom na zošite z dejepisu a sníval, že raz bude moja a ani som sa nenazdal a držal som ju v rukách. To bolo hneď po súťaži, a nebolo to z jedného honoráru, pretože trvalo kým sa nastavili, ale presne viem, že som si povedal, oplatí sa snívať.
Hovoríte o súťaži, všetci vieme o akej, hoci mnohí doslova prosia, aby sme ich už neoznačovali touto nálepkou, ako ste vy zmierení a vyrovnaní "s cejchem" Superstar?
Súčasť toho všetkého, čo sa mi stalo, aj ja som radšej, keď ma predstavia ako Martina Haricha. Žijeme v dobe, kedy ľudia radi škatuľkujú, hádžu superstaristov do jedného vreca, hoci je dôležité, ako rýchlo sa z toho dokáže človek spamätať. Mal som 15 rokov a veľmi intenzívne som vnímal ako sa menili ľudia okolo mňa. Ich hodnoty, ako to nezvládali, priznám sa, nebolo to ľahké ani pre mňa. Mne album produkoval Aleš Zenkl, ktorý produkuje Mekyho Žbirku a Meky sa vyjadril, že muziku dnes robia len blázni. Mal pravdu. Preto je dôležité rozhodnutie po súťaži. My sme začali hneď makať, ako prvý som vydal album. Po súťaži zhasnú svetlá akoby padne opona, už nie ste každý víkend v televízii a teraz čo? Motivovali ma ľudia, ktorí mi verili, posunuli ma tam, kde som skončil a tú energiu, ktorú mi dali, som im chcel vrátiť. Tak sme sa naplno vrhli do práce a máme druhý album. Veľa hráme, beháme, lietame, presviedčame a to je fajn.
Óčko a moderovanie…
Martin Harich (2)Óčko je moja druhá rodina, keď prišla ponuka moderovať, bol som v šoku, ale snažím sa obklopovať príjemnými ľuďmi a v rámci tejto televízie mi to vyšlo tiež. Úžasný rodinný kolektív v malom domčúriku na okraji Prahy a narobí toľko veľa hurhaju po celom Česku i Slovensku. Som rád, že toto môžem robiť, pretože priznám sa, keď mi prišiel mail s ponukou, aj som sa zapotil a druhýraz po prvom moderovaní. Príjemné spestrenie, nepovažujem sa rozhodne za moderátora. Ani neplánujem kariéru v tomto obore, aj keď som čítal knižku, že nie to čo vy chcete, ale niekedy si vás nájde niečo, o čom sa vám ani nesnívalo a budete v tom najlepší.
Podľa čoho ste si vybrali spolupracovníkov - Jerguš Oravec, Michal Hrůza…
Jerguš je pre mňa neprebádaný hudobník, ktorého je veľmi ťažké pochopiť, jeho hudobné cítenie som nepochopil a dlho nepochopím, aj tým je pre mňa zaujímavý. Svoje cítenie som tam dal, ale to nepochopiteľné Jergušove strašne album obohatilo a bolo plánované. No a Michal je muzikant naozaj so všetkým čo k tomu patrí, som šťastný, že sme sa stretli. Nahrával vo vedľajšom štúdiu hudbu k filmu Martin a venuše, ktorú zložil, a tak dobehol mi nahrať nejaké gitarové grify, takže spolupráca čisto náhodná. Laura Belicová je mladá speváčka, má anjelský hlas, verím, že budeme o nej veľa počuť, pána Petra Janeka nesmiem vynechať, pretože je to famózny hráč na violončelo, počujete ho v skladne Nech. Mám radosť z albumu, z ľudí, ktorí na ňom spolupracovali a vniesli tam niečo svoje.
Prečo ste siahli po Žbirkovom producentovi?
Náhoda, krásna ako všetky, ktoré ma postretali. Dnes sa producenti ponúkajú, aj my sme sa stretli s asi piatimi, ukazovali nám ultramoderné štúdiá, v ktorých majú nadžgatých peňazí, potom stretko s Alešom, dobehol spotený, vo vyťahanej bunde a skôr ako sme dopili kofolu a pivo som vedel, že toto je môj človek. O týždeň sme začali robiť, nešlo vôbec o to, že je to producent Mekyho ani iné mená, čo má za sebou. Jednoducho zafungovala chémia. Mali sme v pláne nahrať to za dva mesiace, robili sme to rok, veľa som sa naučil, bola to "jízda" a neľutujem.
Pripravujete interesantný krst…
Prvý bude v Prahe už 24. mája a druhý v Tatralandii 29. mája. Tatralandia sa stáva symbolom Liptova, podporujú ma celkom, tak sa teším, zahráme pesničky z nového albumu, Celest Buckinghan to pokrstí.
S novinármi máte pozitívne skúsenosti?
Veľmi. Myslím, že nemám nejaké negatívne skúsenosti, a keď sa niečo vyskytlo, tak to napísal človek, s ktorým som sa ani nestretol. Beriem to s rezervou a, dokonca, aj moji fanúšikovia na sociálnej sieti zdieľajú a bavia sa. Takže pohoda, ja som ústretový, takže nemajú prečo na mňa alebo o mne písať niečo zlé.
Vraj milujete nočnú Prahu…
Všetci Pražáci sa mi smejú, čo na nej vidím, ale v tom Liptovskom Mikuláši bola pre mňa Praha úplne nedobytná (smiech). Tak ako Česi radi chodia do našich Tatier, možno tak my chodíme do Prahy. Lichotí mi, že tam pracujem, je to pre mňa mesto umelcov, tam to umením doslova dýcha. A to mi vyhovuje.
Anka Olvecká, foto: archív M.H.


Martin Harich: „Možno nakoniec zbalím kufre“

16. května 2013 v 13:00 | SiS |  Press
O pár dní maturuje. Ešte predtým však stihol vydať album a počas akademického týždňa sa namiesto učenia venoval rozhovorom s novinármi. A na rozdiel od mnohých iných ten rozhovor vôbec neodflákol. Keď som si ho nakoniec znova prečítal celý, nechcelo sa mi veriť, že ten chalan má "iba" 17. Úplne otvorene sme sa bavili o slovenskom šoubiznise, slovenskej hudbe, novom albume, ale tiež o tom, že to tu možno raz zabalí, a s ktorou "frajerkou" pôjde tento rok na dovolenku...

Na obale svojho nového albumu máš na ruke obrovské hodinky. Uteká ti čas rýchlejšie ako predtým, než si sa stal známym v celom Československu?
Veru uteká :) Nejako sa to celé okolo mňa zrýchlilo. A myslím si, že nie len okolo mňa. Doba je dnes strašne rýchla a udržať rýchly krok takou hudbou, aby ľuďom neprinášala stres, ale radosť niekedy nie je jednoduché. Napriek tomu nás to baví a teším sa, že je táto doska po roku práce na svete.

Narážam tiež na to, že si pred časom spomínal, že si nakrúcal 26 hodín videoklip a po poslednej klapke si utekal na koncert. Vyhovuje ti takýto "beh"?
Možno budem jemne "poetický", ale Meky Žbirka v nejakom rozhovore už dávnejšie spomenul, že kto chce dnes robiť pop music musí byť tak trochu "blázen". Určite si ho vieš presne predstaviť, "jak to hooovori tým jeho loooondynskym prííízvukom". Podľa mňa to vystihol, pretože to tak je. Som celkom blázon do hudby a obklopujem sa hlavne ľuďmi, ktorí rovnako bláznivo milujú svoju prácu. To je podľa mňa jediná vec, vďaka ktorej ešte funguje popmusic na Slovensku. Vďaka tomu, že majú ľudia chuť pracovať a milujú muziku. Veľa krát sa stretávam s reakciami od ľudí, ktorí si myslia, že je môj život o tom ako odohrám koncert, zoberieme za to strašne veľa peňazí a sušíme ich doma na radiátore :) Nechcem ale hovoriť o tom aký je stav slovenskej hudby na Slovensku a ako to je naozaj, lebo by aj tak nikto neveril. A taktiež nechcem aby to vyznelo, že sa sťažujem, pretože by som nechcel robiť nič iné. Som celkom mladý a energie mám dosť. Ak to inak nepôjde, tak to bude vyzerať aj takto ako hovoríš... To je pravda. Moc sa nenaspíme, ale myslím si, že slovenská hudba mi za to stojí a mám v pláne sa jej venovať dovtedy, kým mi sily vystačia. Veď máme toooľko šikovných mladých kapiel, ktoré by si zaslúžili väčšiu motiváciu ako len "nie ďakujeme, toto nezapadá do nášho formátu" a nemyslím tým iba nás.

Prejdime k albumu. Sám si povedal, že je to album odvážny. Mne však prišiel odvážny už aj tvoj debut. Respektíve, prišiel mi ako príliš dospelý album od príliš mladého chalana. V čom je táto novinka ešte odvážnejšia?
Ako to tak všetko vnímam tak je odvážna už len v tom, že je celá v Slovenčine. Predstav si, že si pripadám trochu divne za to, že píšem v domácom jazyku. Skrátka to tak ale cítim. Odvážny je aj v tom, že sa podľa mňa nedá nejak konkrétne zašpecifikovať :) Je plné prvkov a vecí, ktoré ma ovplyvnili a nahrané ľuďmi, ktorí sú šikovní, mladí a myslím, že o nich budeme ešte počuť. Či už je to Jerguš Oravec s jeho bluesovým feelingom, alebo mladučká Laura Belicová s anjelským hlasom. To sú také veľké maličkosti, ktoré tú dosku podľa mňa strašne oživujú a zalahodia v uchu poslucháča:). Keď počúvam muziku ja, tak sa najviac teším, keď sa v nej nájdem. A aj to som tak trochu chcel týmto albumom dokázať. Nech majú ľudia pesničku, ktorá ich pochopí, nech sa raz začas vyskytne v regáloch aj doska v slovenčine a nech sa každý dozvie, že to s nami stále nie je až tak zlé:).

Na novinku dohliadal Aleš Zenkl, to je meno, ktoré sa nášmu poslucháčovi spája najmä s Mirom Žbirkom. Možno to z tvojho pohľadu nazvať krstom a vstupom do sveta veľkého šoubiznisu?
Haha, tak takto som sa nad tým nikdy nezamyslel. Tešil som sa najmä tomu, že sme si s Alešom fakt hudobne rozumeli. To znamená, že sme sa navzájom dopĺňali a spoluprácu s ním by som mohol opisovať fakt dlho, lebo je to taký podobný blázon do hudby ako ja. Cítil to veľmi rovnako a niekedy som sa bál, že či je to vôbec dobre. :) Navyše sme nahrávali v Prahe, ktorá má už sama o sebe pre mňa veľké čaro. Keď som ráno vstal a strihol si to pešo tých 20 minút do štúdia pražskými ulicami, nápady sa sypali samé:). Nie nie, zas až také jednoduché to nebolo ale, je to mesto umenia podľa mňa . Haha... no a ... slovo "šoubiznis" má premňa dnes už trochu skreslený význam. Ak sa mám do neho radiť spolu s ľuďmi, ktorých ukazujú v tých televíznych projektoch, kde sa pomaly hneď po večerníčku nadáva od p. do p. tak mi na tom v tom prípade až tak nezáleží. Nehovoriac o tom ako sa naši "umelci" tohto typu správajú. Žijem v tomto zrýchlenom svete ledva 2 a pol roka a úprimne sa na nečudujem, že všetky naozajstné a veľké mená sedia radšej doma :). Ako sa však spieva v tej českej pesničke, " jaký si to udeláš, takový to máš..."
Martin Harich - Posledná pieseň

Aká bola spolupráca s Alešom? Bol otcovsky chápajúci, alebo skôr učiteľsky prísny? Dal na tvoj názor, alebo si presadzoval skôr svoje myšlienky.
Hmm, rozmýšľam k čomu by som to prirovnal, aby som tú atmošku v štúdiu najlepšie vystihol... Aleš je typ typického českého pohoďáka, ktorí má na basgitare nalepenú fotku Jágra, v kúte opretú 20 ročnú jolanu, má rád pivo, klobásu, na stole bordel a asi 100 druhov lampičiek a svetielok. Popri tom produkuje Mekyho Žbirku a jedného z najpopulárnejších českých pesničkarov - Michala Hrůzu. Hudobne skôr depešák ale nepohrdne ani... :) atd atd. Skrátka sme si dokázali v štúdiu vytvoriť atmošku, v ktorej bolo prirodzené a jednoduché hádzať nápady. To je podľa mňa strašne dôležité a nie všade a s hocikým sa to dá... Čo sa týka aranžmánov, tak sme ich robili všetky spolu. Bavili sme sa obaja a myslím, že je to na tej doske počuť. Aleš mi nikdy nepovedal na nič nie, to ma bavilo. Všetko sme vždy vyskúšali. Potom sme sa niekedy dostali do momentov, v ktorých sme sa museli navzájom krotiť a pripomenúť si, v ktorom roku žijeme a že nerobíme švedsko fínsky underground, ale slovenský pop :).

O tebe je známe, že autorsky si v prevažnej miere vystačíš sám. Dokázali ste sa s Alešom dohodnúť aj po tejto stránke, alebo mal pripomienky?
Nemal. Na prvej doske sú moje všetky okrem Nezvestnej, ale táto je už celá autorsky moja. Je to celkom iný pocit ako pri Príbehu snov. Tým nechcem povedať, že by som sa hanbil za prvú dosku. To vôbec, ale vieš ako to býva s tými debutmi. Myslím si, že bez nej by nemohla vyjsť táto. A takisto - neprešli ani 2 týždne od vydania Nech a už teraz vidím a počujem veci, ktoré pri tej ďalšej neurobím. Ale to je na tom to najkrajšie... že sa to stále posúva. Je to super pocit po roku roboty, cestovania, aranžovania a nahrávania držať v ruke ten malý deravý krúžok. A čítať komentáre od fanúšikov, ale aj nefanúšikov :). To už ani nehovorím. Obrovské zadosťučinenie a obrovské ďakujem pre všetkých, ktorí na ňom čo i len trošku spolupracovali. Navyše som sa vždy považoval skôr za autora ako za speváka a to je vec, ktorej sa už venujem, ale chcem ešte viac venovať aj do budúcnosti. Písať a tvoriť. Veď tu máme toľko vecí okolo takých, o ktorých sa dá spievať :). Stačí otvoriť oči.

Debutový album si nahrával so svojou kapelou a tvoji kamoši odviedli naozaj skvelú prácu. S kým si nahrával album Nech?
Opäť sa vrátim k tomu, že NECH je celkom odvážna doska:). Hrali aj chalani z mojej kapely Musitany hope - spomeniem určite môjho dlhoročného kamaráta a jedného z najtalentovanejších mladých klaviristov na Slovensku Mareka Masarika, ktorý klavíroval a synťákoval skoro v každej skladbe. Basu nahrával sám Aleš, alebo môj basák Viki Mydlo. Gitary som si poväčšine robil sám, na jeden riff som si ale zavolal práve Michala Hrůzu (kvôli jeho metalovej minulosti :). Ako rytmický nástroj sme nazvučili napríklad aj bruchá, rebrík alebo krabičku s tictakmi. Bicie nahrával práve bubeník z Kapely Hrůzy Standa Matoušek, ale na jednu skladbu som si za ne sadol aj ja. Však.. NECH! :)

Na albume sa objavuje aj meno Jerguš Oravec, tvoj kolega zo SuperStar. Si v kontakte aj s ďalšími, s ktorými si bojoval o titul v tejto pesničkovej súťaži?
V kontakte som iba so Celeste. Sem tam sa stretneme na nejakej akcií s Lukym Adamcom alebo Gabčou Gunčíkovou. Inak veľmi nie... Ale nemyslím, že by sa pod tými ostatnými zľahla zem, tak ako sa to hovorí v médiach. Každý z nich špára v muzike, len niektorí možno pochopili, že to nie je až taká rozprávka ako sa to zdá a vsadili radšej na pokojnejší život, v ktorom telefóny zvonia menej krát za deň:).

Niektorí z nich majú ambície presadiť sa "vonku". Teba to neláka?
Láka samozrejme, ale zatiaľ mám podľa mňa čo robiť v Česku a na Slovensku. Aj keď mi ľudia hovoria, že je to všade jednoduchšie ako tu doma. Strašne veľa našich talentovaných umelcov uteká do zahraničia a ja sa im vôbec nečudujem. Stačí sa zamyslieť nad tým, ako si Slovensko váži svoju kultúru. Zapneš rádio v Poľsku, ide poľština, vo Francúzsku - francúzština, v Taliansku taliančina :) A prídete do Bratislavy a sme zaviati návalom tých najrôznejších produkcií sveta. Asi je všetko lepšie ako to naše:). Je to začarovaný kruh a určite ešte chvíľu potrvá, kým sa to prelomí. Príde mi to ale strašná škoda, že s tým nikto nič nerobí a všetci radšej utečú. Chcel by som spraviť maximum pre slovenskú hudbu. Uvidíme koľko sa to bude ešte dať :). Možno nakoniec tiež zbalím kufre.
Martin Harich - Čakám, čo sa stane

Mimochodom, čo škola?
O týždeň maturujem. Snažím sa jej venovať v každej voľnej sekunde, ale vidíš :) Stred akademického týždňa a ja píšem rozhovor už tretiu hodinu. Ale pred nosom mám motivačne otvorenú učebnicu psychológie.

Máš tri slová, ktorými môžeš opísať svoj aktuálny album čo najvýraznejšie. Ktoré by to boli?
Srdcový, odvážny, ľudský

Dobre, nebudem ťa trápiť, môžeš povedať viac. Aký je teda album Nech?
To je pre mňa to najnáročnejšie hovoriť o tom - o čom spievam... Hudbu považujem za jazyk a ja som to už všetko opísal na doske. To je ten pocit, keď už je niečo povedané najlepšie ako vieš, máš to znova opísať, ale vieš, že si to už pred tým opísal lepšie. Ale aj tak idem do toho. "NECH" je jedna veľká výpoveď mojich pocitov a reakcií na tento svet. Chcel som opísať všetky radosti a starosti, ktoré sa ma dotýkajú alebo aspoň spievať o ľuďoch a veciach, ktoré si zaslúžia pozornosť. Dôležité sú tie emócie... Práve tie, ktoré sa tak ťažko opisujú. Je to iba o tom, že tam fakt mnoho ľudí za posledný rok nechalo kus zo seba. A z toho, čo mi ľudia hovoria po tom, ako si ho vypočujú usudzujem, že tie emócie a energiu dostali :).

Nahrávka vznikala v Prahe, trvalo to zhruba trištvrte roka, do toho kopec koncertov, televízie, si jednoducho v jednom kole. Ako často si doma v Mikuláši?
Väčšinou iba na noc. Vystískam maminu a sestru a utekáme zase preč. Preto by som to poupravil, že som stále doma - doma v našej haridodávke :)

Je mi celkom jasné, čo sa deje, keď sa prejdeš v Prahe, alebo v Bratislave po ulici a niekto si ťa všimne. Minimálne sa otočia a šepkajú si. Ako to ale funguje, keď sa prejdeš po meste v rodnom Mikuláši? Podpisuješ vo veľkom, alebo si už zvykli, že majú doma hviezdu?
Je to podobne ako všade inde. :) Doma nie je nikto prorokom. Sú ľudia, ktorí ostali priateľmi a cítim obrovskú podporu. Samozrejme s každým jedným fanúšikom pribúdajú aj ľudia jednoduchší, ktorí vidia iba úspechy a všetko čo je za tým si nedokážu predstaviť. Je to tá naša ľudská závisť, ktorá tu ale vždy bola a bude. Niekedy som to viac riešil, ale dnes som už nad vecou. :)

Cestuje s tebou ešte otec, alebo máš iného manažéra?
Stále otec. Ak je v dnešnom svete plnom peňazí a klamstiev ešte niečo čisté a úprimné, tak je to rodina. Môj otec bol 20 rokov muzikantom a teraz sa hudbe venuje z tej druhej strany. Momentálne si ani neviem predstaviť, že by som mal iného manažéra. Myslíme úplne rovnako a robí veci presne tak ako by som ich urobil ja. Naozaj :) je to obrovská pomoc, ale tým pádom je to dvojnásobné bláznovstvo :).

A čo plánuješ v najbližšom období? Blíži sa leto, pre hudobníkov je to obdobie festivalových vystúpení, pre bežného človeka čas dovoleniek. Čo z toho dominuje v tvojom diári?
Mám pred sebou ešte jednu prekážku, ktorou je maturita a po nej príde leto plné hudby. Bude čo robiť. Či už hrať koncerty, alebo sa zohrávať s mojou kapelou, keďže sme s novým albumom zobrali aj nového gitaristu. :) Bolo to priam potrebné, lebo na to, čo som si na ňom vymyslel by som potreboval asi 16 rúk:). Bude to znieť asi trochu reklamne, ale všetky koncerty miesta, kde sa môžeme stretnúť sú na stránke www.martinharich.sk.

Stíhaš vôbec dovolenku?
Zatiaľ nad tým nepremýšľam. Možno keď sa z ničoho nič naskytnú nejaké tie voľné dni, ale nič veľké :) Nepotrebujem na oddych chodiť v župane po luxusnom hoteli. To si moc neoddýchnem. Stačí mi ak sa na pár dní zavriem doma, alebo vybehnem niekde na kopec.

A s kým, s rodinou, alebo s priateľkou?
Keď to budem vedieť, určite ti dám vedieť :) Teraz ti viem s určitosťou potvrdiť iba to, že pôjde so mnou moja gitara :)

Tak držím palce NECH to všetko stíhaš:)...



Nový člen kapely !!! Ešte aj koncert v Poľsku ??

15. dubna 2013 v 17:55 | SiS |  Čo máme nové?
Väčšina už asi viete, ale pre tých čo nie, máme novinku, na ktorú sme hrdí :)
Musitany Hope si splašila na smetisku :D nového gitaristu :) Volá sa Peťo Parimucha a je fakt strašne super :)
Môj osobný názor je taký, že to kapela potrebovala :) Peťa sme mali možnosť vidieť prvýkrát hrať s chalanmi včera, 14.2013 v Galante na benefičnom koncerte Chyťme sa za ruky. Koncert bol jedinečný a úžasný a fakt jeden z najlepších :)

a ďalšia novinka, Martin bude s kapelou vystupovať v Poľsku, pre bližšie info si nakliknite sem.


Chyťme sa za ruky

11. dubna 2013 v 11:42 | SiS |  Koncerty

Kam dál