"Jeeej, super, ďakujem dopoo.." - zložila som a s úsmevom som napísala na chate mojej najlepšej kamoške Nikki. Samozrejme na Facebooku. Kde inde. Hehe.
Ja: Nikki, ahoj. Volala som tam do tej agentúry, nikto mi nedvíhal.. potom som tam volala neskôr, zdvihol mi nejaký chlap, že ešte nevie, či sú voľné miesta, že spracováva maily a že mu mám zavolať okolo jednej, volala som a nikto mi nedvíhal... tak som to skúsila zase a zase :D :D hodil do statusu potom, že je to už plné, ale že sa možno nejaké miesto uvoľní.
Nikki: Oooch, tak nech si pohne :D Ja tam sama bez teba nepôjdem. A dobre vieš, že tam bude Tina. Chcem ju vidieť konečne.
- O 23 minút
Ja: Počuj, uvoľnili sa 3 miesta :D a v tom momente som im zavolala. A vieš čo? Idemeeee :D :D
Nikki: Supeeeer, zbožňujem ťa aj jeho :D aj všetkých :P Ale vieš o tom, že je to už zajtra :D
Ja: Viem :D Musím si umyť vlasy. :D a čo si obliekaš? :D
Nikki: Asi ten fialový top, čierne legíny a čierne lodičky :)
Ja: Ok. Ja sa ešte musím prehrabať v tom mojom šatníku :D Idem off. Zajtra ráno sa stretneme na Nobelovej o 07:30 OK? :D
Nikki: Jasaaan :D Tešíííng :D :D Paaa :*
Milujem naše chatovanie s Nikki a rozhovory na skype ešte viac. No aby som nezabudla, stiahla som si zo tri fotky našej obľúbenej speváčky Tiny do USB. A mastila som do DéeMky vytlačiť asi desať fotiek. Pár z dovolenky v Španielsku, no a tie s Tinou. Keďže som dosť veľká zberateľka autogramov. Síce podpis od Tiny mám, ale na fotke je to väčšia vzácnosť. Keď som prišla do drogérie, dala som si tie fotky vytlačiť a ako vždy som sa najviac zdržala pri nechtovej kozmetike. Lebo ja som na ruky a nechty strašne veľký pedant a prvé, čo si na chalanovi všímam sú ruky, vlasy a úsmev. Hneď som si kúpila 3 laky na nechty, jeden s tenkým štetcom na zdobenie nechtov a musela som si dokúpiť aj odlakovač. Hneď ako som prišla domov, napustila som si vaňu a dala si horúci kúpeľ. Umyla som si vlasy a potom prišli na rad moje nechtíky. Navždy budem ďakovať ujovi, ktorý vymyslel sušič laku na nechty a samozrejme aj môjmu ocinovi, ktorý mi ho daroval len tak ako pozornosť podniku. Heh. Nachystala som si na zajtra oblečenie, aby som ráno zbytočne nestresovala. Aj tak vždy stresujem. Čierne legíny, nech sa s Nikki podobáme aspoň trochu, ružovo-čiernu károvanú košieľku s čiernou kravatou. Ružové balerínky s čiernou mašličkou nemohli nič pokaziť. Budík som si nastavila na 06:00, ako vravím, aby som NESTRESOVALA. Ale to je u dievčat NEMOŽNÉ. A tak som išla spať. Zaspala som veľmi rýchlo, čo bolo dosť zvláštne, keďže som bola vzrušená a plná očakávania na zajtrajšok. Počas môjho spánku by som sa mohla trochu predstaviť.
Som to ja. Mám 18 rokov. Volám sa Alexandra Zaňáková. V škole ma volajú Saša alebo Sandra. Ale moji blízky ma oslovujú Alex. Nie, nie je to kvôli Alex z Wizards of Waverly. Je to vďaka tomu, že som mala byť do poslednej chvíle chlapec. Keď mojej mame doktori povedali, že sa jej narodilo dievča, neverila im až pokým mi neroztiahla nohy. Vraj bola zo mňa veľmi šťastná. Takto sa zo mňa s ockom tešila ďalšie štyri roky. No raz jej vraj zazvonil telefón. Ešte pevná linka. Bola so mnou sama doma. Zdvihla to a nikto nevie kto jej volal a čo jej povedali. Proste sa zvalila na zem a duša ju opustila. Ja ako štvorročné decko som cítila, že sa niečo stalo, ale nemohla som nič robiť. Mám také útržky z toho. Ocino prišiel domov a skoro sa zbláznil. Ale mám našťastie silného ocina. A som rada, že sa o mňa dokázal postarať. Za to ho neskutočne ľúbim.
Vďaka tejto smutnej udalosti som zažilo v podstate krásne detstvo. Väčšinou som bola s ocinom Milanom na cestách. Plavili sme sa na lodi, ktorú ocino vlastní. Boli sme snáď všade možne po svete. Viete si predstaviť Sladký život Zacka a Codyho? Tak ja som si svoj sladký život užívala na mori. Bola som niečo ako London Tiptonová. Heh. Ale nemíňala som toľko. Pretože si každý peniaz vážim. Keď mám vyhadzovať peniaze do vzduchu, tak aspoň na dobrú vec. Častokrát sme s ocinom prispievali nemalou čiastkou deťom s rakovinou. Keď som mala štrnásť rokov, ocino ma z lode vysadil, lebo so mnou začali burcovať vlny. Vlny hormónov. Hihi. Tak som po desiatich rokoch na mori skončila u maminých rodičov. Všetko mi ju tam pripomínalo. Ale neskôr som sa naučila žiť so všetkými jej vecami a v jej izbe. Štyri roky na pevnej zemi mi len prospeli. Počas leta som chodievala za otcom na loď alebo som chodila za ocinovou sestrou Annou do Los Angeles. Tá si vzala za muža Američana Kevina. Veľmi milý človek. Majú spolu 3 deti. Dianu, Daniela a malú Dorothy. Vďaka nim sa moja angličtina posúva na terminologickú úroveň. No o chvíľu sa zobudím, tak ešte prezradím, ako si žijem teraz. Dnes je krásny 30.máj. 19.mája som mala osemnáste narodeniny. Ocino mi daroval krásnu vec. Obrovskú vilu. Neviem načo mi bude taká veľká vila, keďže tu bývam sama. Len pred pár dňami som sa prisťahovala. Ešte teraz mám nejaké veci v škatuliach. Mala by som si sem zavolať Nikki. Nech mi pomôže. Ozaj Nikki je vlastne Nikola Liptáková. Moja najúžasnejšia kamarátka. Naše mamy boli kamarátky odmalička a aj naše babky. Spolu nás kočíkovali. Boli spolužiačky od škôlky až po výšku. Ale ja a Nikki sme sa spoznali, až keď som sa presťahovala k babke. Ona nás zoznámila. S Nikki sme ako sestry. Ona je taká výbušnejšia a ja často zachraňujem ňou natrhnuté situácie. A v tom spočíva naše silné puto. Že sa navzájom dopĺňame. Bez nej by som bola ako telo bez duše.
Medzi týmto opisom výnimočných míľnikov môjho neobyčajného života sa mi prisnilo čosi o tom, že som bola so spolužiačkou Renátou na stanici a strhli sa tornáda. Ale bolo ich veľmi veľa. Našťastie sme ostali schované a ďakovali sme Bohu, že sme zmeškali autobus domov. Ale práve sa rútilo to najväčšie tornádo na nás.
Ako na zavolanie, zazvonil budík. Prvýkrát som ho nedrbla o zem.
06:00 - rýchlo som sa osprchovala, namaľovala a obliekla. Zišla som dolu a namierila som si to rovno do kuchyne. Odrezala som si dva krajce chleba, z chladničky som si vytiahla kečup a diétnu salámu. Všetko som si to napráskala na chleby a oživila som to trochou bambína. Spravila som si fajné zlepence. Nechcela som riskovať prípadné veterné problémy, tak som si radšej mlieko pred cestou nedala. Naliala som si vychladenú minerálku. Po raňajkách som si odložila potraviny na miesto a riad som vložila do umývačky. Podišla som k zrkadlu a zase som si dala lesk na pery. Vonku bolo dosť teplo a to bolo ešte len ráno. Tak som si nasadila slnečné okuliare, nahodila si ľahký čierny svetrík a prstami som si prehrabla vlasy. Zabuchla som dvere a zamkla dom. Išla som na zastávku, ktorú mám asi päťdesiat metrov od domu. Nečakala som ani tri minúty a prišiel ten správny autobus. Cestovanie v autobuse je dobré len na dve veci. Môžem v kľude popremýšľať o veciach. Alebo dohnať spánkový deficit. V tomto prípade som si vybrala prvú možnosť. Uvažovala som o tom, že by som mohla kúpiť auto. Vodičák som dostala, tak načo ho budem nosiť len na parádu. A ako som tak ďalej premýšľala, napadli ma kadejaké skvelé nápady.
Počas tridsaťštyri minútovej jazdy som si naplánovala celý jún, júl aj august. Tento rok do L.A. nepôjdem. Za prvé sa tu musím zabývať, za druhé spoznať susedov a nasťahovať Nikki aspoň na 2 mesiace ku mne. Vôbec mi nevyhovuje, že moja sestra býva skoro na druhom konci Bratislavy.
"Nasleduje zastávka železničná stanica Vinohrady" - zahlásila teta z neznáma a ja som pomaly odlepila svoj zadok zo sedačky. Stlačila som tlačítko na otváranie dvier a nedočkavo som hľadela von na zastávku, či tam už nestojí Nikki. Bola tam. Čakala ma asi dve minúty. Keď som vystúpila, zvítali sme sa, dali sme si pusinku a šli sme podľa vytlačenej mapy zo satelitného programu. Nájsť bielu starú budovu nebol žiadny problém. Nikdy by som nepovedala, že v tejto otrasnej budove sa môže diať niečo veľkolepé. Že sa tam môžu plniť sny. S Nikki sme vošli do budovy celé vytešené. Hlavne Nikki hýrila šťastím. Miluje Tinu. Tak ako ja milujem.. hm.. ani neviem koho. Hihi. Všade sme sa pozerali, obkukovali chalanov. Samozrejme, že žiadni na blízku. Jedine, ak by nás zaujímali dôchodcovia. Ty vole, akoby sme prišli na koncert Roba Kazíka. Babičky vyštafírované, bordové rúže, kabelky z miletičky za "padetát" a vlasy, akoby uviazli v rokoch šesťdesiatych. No a jasné, kopec mladých ľudí. Hlavne zamilovaných párikov. Veď čo, dôchodky sú malé a mladí potrebujú na chlast a cigy. A veľmi vhodná príležitosť vyhnúť sa skúšaniu alebo písomkám v škole.
Zrazu prišiel jeden bezvlasý tak tridsaťročný chlap a začal si overovať totožnosť všetkých prítomných komparzistov. Vydedukovala som si, že to je zrejme ten, čo so mnou volal. Milý chlapík. Sympaťák. Pre mňa ale úplne nevhodný. Prišli sme na rad. Podala som mu občiansky. Prezeral si ho nejako extrémne dlho. Čo sa mu nepozdávalo? Že na tej fotke vyzerám ako vrahyňa za mrežami? Nepoznám nikoho, kto by nevypadal na občianskom úplne nemožne. Žmurkol na mňa a usmial sa. Zobrala som si občiansky a mierila som s Nikki von. Nikki si ma doberala: "No čo, páči sa ti feši za pultíkom?" - smiala sa ako blázon.
Len som prevrátila oči a zmenila som tému na Tinu. Že by už aj mohla prísť. Nikki sa rozžiarili jej krásne hnedé očká. O Tine by vedela rozprávať hodiny a hodiny. A to, sa mi sem nechce písať. Tak to skrátim na 10 minút. Hovorila mi o tom, kde všade bola na jej koncertoch, ale nikdy nemala tú česť stretnúť sa s ňou face to face. Jej brutálne dlhý monológ aneb referát o Tine prerušil feši spoza pultíka. Prišiel totiž povyberať spomedzi nás pekné tváričky do publika. S Nikki sme vytasili hollywoodsky úsmev a čakali sme na tom nenormálne ostrom slnku, že pôjdeme medzi prvými. Dôchodcovia mali ako vždy prednosť. Veď mládež si počká. Ďalej si vyberal ľudí. Čo sme až také škraty? Stále sme tam stáli. Na nevydržanie. Tina nikde. Feši vyliezol a oznámil nám, že je to už plné. Ale vezme ešte desiatich, ktorým sa miesto nájde počas natáčania Modrého z neba. No on nás normálne že zavolal dnu. Poslal nás hore nad štúdio k šatniam, kde sa zdržiavali účinkujúci. Tak sme si sadli ku kruhovému drevenému stolíku. Nikki mala očividne blbú náladu. A ešte viac zosmutnela, keď sme počuli známy hlas Vila Rozborila.
"Nikki, prosím ťa, nie že mi tu začneš plakať. Ešte nič nie je stratené." - snažila som sa ju aspoň trochu upokojiť.
"Ale to je strašne nespravodlivé. Poďme niečo robiť, Alex, lebo zomriem od nudy". Dostala som nápad: "Tak si zahrajme lodičky." Túto hru som vybrala preto, lebo viem, že Nikki je v lodičkách profík. Nech má radosť. Už sme hrali asi štvrtú hru. Dalo sa čakať, že to bolo 3:0 pre Nikki.
"Skúšam akú to má chuť, na všetko zabudnúť..." - začula som zvláštne známy hlas. Hladil ma na duši. Padla mi sánka. Oči v moči. Chvíľu som počúvala, aby som neurobila nič unáhlene. A keď som si bola na milión percent istá, vyskočila som zo stoličky a zakričala na plné hrdlo: "Haríííííííííííííííííííííííííííííííííííích" - tentokrát mi práve Nikki zakryla svojou rukou ústa. Vystriekli mi slzy. Slzy šťastia a radosti a prekvapenia. Toto som vážne nečakala. No o chvíľu mi zase klesla nálada. Ja som tu. On je tam. Ja ho snáď nikdy neuvidím. Nie, že by som bola z neho celá pocikaná, ale proste som ho mala rada. A za každú cenu som ho musela vidieť. Rada som ho počúvala. Má neskutočný hlas. A to cítenie pre muziku. Raz som si povedala, že by som s ním chcela niekedy spievať. Ale to by som zrejme musela byť aj ja účinkujúca v tejto krásnej relácii. Maťovi sa zrejme niečo nepodarilo a pesničku musel zopakovať. Vychutnávala som si každý jeho tón, ktorý vypustil. Škoda, že som mala tento hudobný zážitok bez obrazu. Len som čumela do zošita na moje zbombardované loďky. Po pesničke prišiel feši hore za nami a oznámil nám, že sa máme vrátiť okolo druhej, že potom sa určite do štúdia dostaneme. Sklamané sme šli von. Nikki predo mnou vybehla vonku a ja za ňou. Nejaká teta na nás kričala: "Baby, nechoďte tam. Práve robí rozhovor Ha... už nič." - nedopovedala to, my sme už boli vonku. Prebehla som okolo nejakého uja s kamerou a dievčiny s mikrofónom. Ale mne hlúpej nenapadlo pozrieť sa, či tam nerobí rozhovor Tina. Nikki do mňa džugala. Nevenovala som jej pozornosť a stále som si spievala Som na tebe závislý. Vrazila mi päsťou do ramena a zahučala mi do ucha: "Otoč sa!!!" Prebrala som sa a otočila na jej príkaz. Oči v moči po druhé. Bol tam on.
Stál tam Martin Harich s veľkým plyšovým mackom a s tým najsladším úsmevom, aký som kedy videla. Mala som zimomriavky snáď úplne všade a chlpy sa mi postavili aj tam, kde ich nemám. Prvýkrát v živote som videla Martina na živo. Viete si predstaviť, že okrem mňa a Nikki tam nikto neostal? Nijaké splašené fanúšičky. Reflexne som zakričala na Maťa, nech mi neutečie.
"Maťoo!!! Počkaj, dáš mi autogram?" - nič iné ma v tom momente nenapadlo. Maťo sa otočil a s úškrnom súhlasil. Trochu som ho tam zdržovala. Nevedela som nájsť zošit. Nakoniec som ho našla. A náhodou som ho otvorila na stránke s mojimi rozstrieľanými loďkami. Maťo sa začal smiať. Myslím, že si spomenul na nejakú udalosť z jeho zaujímavej minulosti. Zamilovala som sa do jeho smiechu. Snažila som sa spraviť nejakú trápnosť, aby sa zasmial. Ale stále sa neskutočne krásne usmieval. Poprosila som ho, či by nás Nikki nemohla vyfotiť. Maťo ma ako na povel pritisol k sebe. Ja som od vzrušenia nevedela kde sa ho mám chytiť. Tak som mu šáhla pod sako. Príjemné. Hihi. To by nebola Nikki, keby sa nechcela fotiť aj ona s Maťom. Poďakovali sme sa mu, usmiali sme sa naňho a otočili sme sa na odchod.
"Počkajte baby!" - zvolal na nás. Mne sa akoby zastavilo srdce. "Musím vás objať. Ste strašne zlaté." - usmieval sa. "Tvoje objatie mi nepomôže, pokiaľ mi nezoženieš Tinu." - smiala sa Nikki. Ja som si to objatie strašne vychutnala. Vdychovala som jeho exotickú vôňu. Nikdy som ju necítila, ale vedela som, že si ju budem pamätať navždy. Mala som tak trochu pocit, že si to všimol. To, ako som ho fetovala. "Inak ja som Maťo. Teší ma." - predstavil sa a tak trochu vtipne sa poklonil. "Ja viem, som Alex." - Odvetila som zo smiechom. Nikki sa pridala: "A ja Nikki. Naozaj nevieš, kde by mohla byť Tina?" a Maťo na to: "Vôbec nemám šajnu. Dnes som ju ani nestretol. Mala tu byť?" Zazvonil mu mobil. Ani to nedvihol. Buď to bol jeho otec alebo fanúšičky. Ale podľa jeho reakcie skôr to prvé. "Alex, Nikki, máte chvíľu čas? Že by sme skočili na kofolu?" - spýtal sa. Oči v moči po tretie a dosť. Skoro som odpadla. Hihi. "Jasnééé." - vyhŕklo zo mňa. "Tak ma chvíľočku počkajte prosím, idem za ocinom a za Marekom. Hneď som tu." - obdaril nás úsmevom a už ho nebolo.
"Nikki, prosím ťa, vylep mi facku.. Nesnívam?" - neveriacky som sa jej pýtala. Takmer som nedýchala. Nikki sa mi začala hrozne smiať. Oprela som si hlavu o stenu, zavrela som si oči a premýšľala som nad tým, čo sa stalo pred pár minútami. To bol fakt sen. Zrazu som na mojom líci zacítila kohosi prsty.
Otvorila som oči a videla som, ako sa mi Maťo vyškiera do tváre a pichá do mňa prstom. "Môžeme ísť. Inak toto je Marek Masarik. Môj klavirista a najlepší kamarát." - ukázal na chalana asi o pol hlavy vyššieho od Maťa. No bol kúzelný. Nebol to môj typ, ale človek by nemohol povedať, že je škaredý. Práve naopak. Bol veľmi pekný. Trochu vlnité dlhšie hnedé vlasy. Biele tielko, modrá košeľa, čierne rifle a modré conversy. Proste štýlový. Tak sme sa zoznámili a zašli sme za roh do krčmy. Prišla k nám čašníčka a skoro jej oči vypadli na tácku. "Ty ty ty ty si Martin Ha ha harich, že?" - vykoktala zo seba , "čo vám prinesiem?" Maťo jej šarmantne odpovedal: "Áno, som to ja. Dáme si štyrikrát
veľkú kofolu, Tánička." No div sa Tánička neroztopila. "Maťo? Ty ju poznáš? Ako vieš, že sa volá Táňa?" - čudovala som sa. "Mala to na menovke, trdlo." - Maťo s Marekom sa začali smiať. A my sme sa pridali. Potom sme sa rehnili len sami na sebe. Ja som sa smiala na celej tejto smiešne situácii. Že proste sedím na kofole s Harichom. Stále som čakala, že sa prebudím, no už som si zvykala. Maťo sa prestal smiať ako prvý a zahlásil: "No kde máte tie lodičky? Ideme hrať, či ako?" Ja na to: " Myslím, že na lodičku bude čas aj inokedy. Teraz máme s Nikki to šťastie sedieť tu s celebritami bez žiadnych zbytočných svedkov. Poďme sa spoznávať." Maťo si to vzal isto po svojom: "A ako sa chcete spoznávať?" A zase sa smial. "No to by si chcel vedieť. Haha." - smiala sa Nikki. "Ja idem na hajzel." - povedal Marek a už sme sa smial všetci. Hneď ako Marek odišiel, prišla Tánička každému položila pred nos veľký pohár chladenej kofoly. Priniesla aj misku arašidov ako milú pozornosť. Počkali sme si pekne na Marečka a ako dobrú formu poznávania Maťo vymyslel hru. Fľašu. Martin celý akčný išiel za Táničkou, či by mu nepožičala prázdnu plastovú fľašku. Prišiel ku stolu zo slovami: "Aha, čo máám!" - rehnil sa o stošesť.
Dohodli sme sa, že vyzliekať sa nebudeme. Boli sme predsa len na verejnosti a okrem toho, sme sa najprv chceli spoznať na povrchu. Budeme si dávať otázky alebo nejaké úlohy odvahy. Čiže pravda, skutok. Maťo bol velice aktívny, tak sme mu nakázali, aby začal točiť fľašou od akéhosi ľadového čaju. No jasné, mohla som vedieť, že sa to zastaví na mne. Maťovi zasvietili oči, šibalsky dvíhal obočím a ja som mala pocit, že ho tam zhltnem. Brúsil si na mňa zuby. Vedela som, že mi dá niečo, s čím nebudem veľmi súhlasiť.
"No tak, Alex, dávam ti skutok. Musíš si vypýtať od Táničky med, natrieť si ním pery a dať Mayoovi pusu. Neboj sa ty ničoho, Marek má med rád. A sladké pusy tiež."
No keď som to počula vystriedala som všetky farby, postavila som sa a odišla som.