Plánuješ k Príbehu snov natočiť aj videoklip podobne ako k predošlým dvom singlom?
Určite. Tá skladba má pre mňa strašne veľa podstát - je to pesnička s textom o dievčati, ale ten videoklip bude skôr o našich splnených snoch a o tom, ako sme si za nimi šli. Mal by nás zobrazovať ako obyčajných chalanov, ktorí si idú svojou cestou a postupne prekonávajú rôzne prekážky. Rozmýšľali sme, že by sa to mohlo odohrávať na Ořechove, čo je jeden krásny zámok v Čechách. Režírovať to bude Jožko Koháry, ktorý mal na starosti aj Nezvestnú a môžem povedať, že naše spoločné videoklipy hlavne v Čechách strašne bodujú. Myslím si, že klipy dodávajú pesničkám niečo viac a pre našu cieľovú vekovú skupinu, čo sú najmä mladé dievčatá, sú ideálne. Je pravdou, že som vždy chcel zaujať čo najširšie spektrum ľudí, ale predsa len, najviac je tých mladých dievčat. (smiech)
Na debute si si hudbu a texty ku všetkým skladbám okrem Nezvestnej písal sám. Bude teda druhý album celý autorský?
Uvidíme. Iba nedávno sme sa rozprávali, že by možno nebolo zlé spraviť to presne tak isto. Určite by som chcel mať minimálne jedno CD úplne celé autorské, ale zatiaľ mi to takto vyhovuje. Ja som sa nikdy nepovažoval za speváka, a to ani pred Superstar. Vždy som chcel byť hlavne pesničkárom a za tým som si stál. Spev bol len prostriedok, ako som svoje veci prezentoval a dával najavo to, čo cítim.
Spomínal si, že budeš mať veľa koncertov, ide však najmä o Česko. Plánuješ aj nejaké väčšie slovenské turné?
V dnešnej dobe je strašne ťažké robiť plnohodnotné turné, pretože kapely si príliš rozmaznávajú svojich fanúšikov. Napríklad, ak by pred štyrmi rokmi dostala nejaká kapela ponuku hrať akusticky v obchodnom centre, tak sa organizátorovi vysmeje. V dnešnej dobe sú takéto koncerty jedny z najlepších, pretože je isté, že na ne príde kopec ľudí. Na strane druhej, muzikanti idú takto sami proti sebe, pretože ľuďom sa potom už nechce platiť pár eur za normálny koncert v klube. Čo sa však slovenských koncertov týka, leto a letné festivaly by sme mali stráviť primárne tu. Je pravda, že Česko je triapolkrát väčšia krajina, najmä čo sa kultúry týka, ale určite tým nechcem povedať, že Slovensko hodláme zanedbávať. Fungujeme na princípe, že chodíme tam, kde nás zavolajú.
Mnoho interpretov to skúšalo v zahraničí - myslíš, že je to cesta aj pre teba?
Podľa mňa mám ešte čo robiť pri dobývaní Česka a Slovenska. Okrem toho, vždy som chcel spievať hlavne po slovensky, pretože som Slovák a som na to hrdý. Pre mňa je dôležité robiť slovenskú muziku pre slovenských ľudí. Mojimi vzormi sú No Name, IMT Smile, Komajota, Zuzka Smatanová a ďalší im podobní, takže neviem či by som si trúfal ísť za hranice. Ani ma to, priznám sa, moc neláka. Skúšal som síce písať v angličtine a možno sa jedna alebo dve pesničky vyskytnú aj na novom albume, ale zatiaľ som na nejaké zahraničné cesty ešte príliš mladý.
Čo si myslíš o tých, čo takto zo Slovenska a Čiech odišli?
Zdá sa mi, že tí, čo odišli sa minimálne do piatich rokov vrátili naspäť, alebo o nich už nikto nikdy nepočul. Je to podľa mňa ťažká cesta a veľká česť tým, ktorým sa to podarilo. Ja som nikdy nechcel byť najlepší v robení hudby, vždy som ju však chcel robiť pre tých, ktorí ju budú počúvať. Ak niekedy dôjde k tomu, že moje pesničky bude počúvať iba jeden človek, budem ich hrať aj tak a špeciálne preňho.
Určite. Tá skladba má pre mňa strašne veľa podstát - je to pesnička s textom o dievčati, ale ten videoklip bude skôr o našich splnených snoch a o tom, ako sme si za nimi šli. Mal by nás zobrazovať ako obyčajných chalanov, ktorí si idú svojou cestou a postupne prekonávajú rôzne prekážky. Rozmýšľali sme, že by sa to mohlo odohrávať na Ořechove, čo je jeden krásny zámok v Čechách. Režírovať to bude Jožko Koháry, ktorý mal na starosti aj Nezvestnú a môžem povedať, že naše spoločné videoklipy hlavne v Čechách strašne bodujú. Myslím si, že klipy dodávajú pesničkám niečo viac a pre našu cieľovú vekovú skupinu, čo sú najmä mladé dievčatá, sú ideálne. Je pravdou, že som vždy chcel zaujať čo najširšie spektrum ľudí, ale predsa len, najviac je tých mladých dievčat. (smiech)
Na debute si si hudbu a texty ku všetkým skladbám okrem Nezvestnej písal sám. Bude teda druhý album celý autorský?
Uvidíme. Iba nedávno sme sa rozprávali, že by možno nebolo zlé spraviť to presne tak isto. Určite by som chcel mať minimálne jedno CD úplne celé autorské, ale zatiaľ mi to takto vyhovuje. Ja som sa nikdy nepovažoval za speváka, a to ani pred Superstar. Vždy som chcel byť hlavne pesničkárom a za tým som si stál. Spev bol len prostriedok, ako som svoje veci prezentoval a dával najavo to, čo cítim.
Spomínal si, že budeš mať veľa koncertov, ide však najmä o Česko. Plánuješ aj nejaké väčšie slovenské turné?
V dnešnej dobe je strašne ťažké robiť plnohodnotné turné, pretože kapely si príliš rozmaznávajú svojich fanúšikov. Napríklad, ak by pred štyrmi rokmi dostala nejaká kapela ponuku hrať akusticky v obchodnom centre, tak sa organizátorovi vysmeje. V dnešnej dobe sú takéto koncerty jedny z najlepších, pretože je isté, že na ne príde kopec ľudí. Na strane druhej, muzikanti idú takto sami proti sebe, pretože ľuďom sa potom už nechce platiť pár eur za normálny koncert v klube. Čo sa však slovenských koncertov týka, leto a letné festivaly by sme mali stráviť primárne tu. Je pravda, že Česko je triapolkrát väčšia krajina, najmä čo sa kultúry týka, ale určite tým nechcem povedať, že Slovensko hodláme zanedbávať. Fungujeme na princípe, že chodíme tam, kde nás zavolajú.
Mnoho interpretov to skúšalo v zahraničí - myslíš, že je to cesta aj pre teba?
Podľa mňa mám ešte čo robiť pri dobývaní Česka a Slovenska. Okrem toho, vždy som chcel spievať hlavne po slovensky, pretože som Slovák a som na to hrdý. Pre mňa je dôležité robiť slovenskú muziku pre slovenských ľudí. Mojimi vzormi sú No Name, IMT Smile, Komajota, Zuzka Smatanová a ďalší im podobní, takže neviem či by som si trúfal ísť za hranice. Ani ma to, priznám sa, moc neláka. Skúšal som síce písať v angličtine a možno sa jedna alebo dve pesničky vyskytnú aj na novom albume, ale zatiaľ som na nejaké zahraničné cesty ešte príliš mladý.
Čo si myslíš o tých, čo takto zo Slovenska a Čiech odišli?
Zdá sa mi, že tí, čo odišli sa minimálne do piatich rokov vrátili naspäť, alebo o nich už nikto nikdy nepočul. Je to podľa mňa ťažká cesta a veľká česť tým, ktorým sa to podarilo. Ja som nikdy nechcel byť najlepší v robení hudby, vždy som ju však chcel robiť pre tých, ktorí ju budú počúvať. Ak niekedy dôjde k tomu, že moje pesničky bude počúvať iba jeden človek, budem ich hrať aj tak a špeciálne preňho.
Množstvo fanúšikov máš práve z Čiech. Ako vnímaš tamojšie publikum?
Je to neporovnateľné. Slováci sa vedia na koncertoch vyblázniť a sú bezprostrední, Česi zasa pre svoje obľúbené kapely spravia čokoľvek. S nimi je to ako s Východniarmi - buď človeka berú alebo ho neberú. Keď ho však berú, tak 600 kilometrová cesta na koncert je pre nich nič. Oni potrebujú "pařit" a na tých koncertoch je to vidno. V našom fanklube máme takzvané tvrdé jadro, ktoré voláme PPP - pražská paříci parta a tá chodí na každý náš koncert. Je to skupina dvadsiatich Češiek, ktoré cestujú vlakmi a potom o tom píšu na svoje blogy a profily. Na každom koncerte obsadzujú zásadne prvé tri rady, takže sa už snažíme vnímať ľudí za nimi, aby sme vedeli ako na našu hudbu reagujú ostatní.
Môžem však povedať, že sme tomu zasvätili celý náš život a energiu a strašne si vážim, že to ľudia vedia oceniť. Veľmi nás podporuje ich potlesk a to, že chodia na koncerty. Na oplátku sa im snažíme venovať aj my i keď niekedy mám pocit, že ich berieme až moc kamarátsky. Na druhú stranu si myslím, že tá ľudskosť sa im veľmi páči. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to bola moja tajná zbraň počas Superstar, pretože keď ostatní dávali najavo ako im to všetko lezie na nervy a ako toho majú po krk, zaťal som zuby a povedal som si, že to chcem robiť pre ľudí. To bol asi jeden z hlavných dôvodov prečo som sa dostal do štvorky, pretože tam boli lepší speváci ako ja. Je úžasné, ako málo niekedy stačí - podať ruku, usmiať sa, venovať tomu druhému pár sekúnd. Som rád, že v tomto svete, kde je všetko obrátene naopak, je toto ešte stále fér.
Objavuje sa počas stretnutí s fanúšikmi téma Superstar?
Tú tému nikdy nezačínam ja, ale nebránim sa tomu. Je však pravda, že nám po tej šou zostala nálepka, vďaka ktorej si o nás niektorí myslia, že sme to mali jednoduché. Ak ale chce zo Superstar niektorý z finalistov naozaj vyťažiť, musí v podstate spraviť to isté, čo spevák, ktorý začína od nuly a ak nie aj viac. Nejako si to ale nepriznávam - hrám preto, lebo ma to baví. Superstar bola skvelým začiatkom a v dnešnej dobe je to asi jeden z mála spôsobov, akým sa ešte dá dostať na výslnie.
Veľa finalistov je po istej dobe znechutených touto nálepkou. Myslíš, že aj u teba dôjde k takémuto stavu?
Myslím si, že by už došlo. Tá šou mi niečo dala a bez toho by som asi tento rozhovor nerobil. Možno za desať rokov, ale prišli by sme o veľa času. Stále sa zamýšľam nad tým, či bola Superstar vrcholom toho, čo môžem dosiahnuť. Na druhú stranu si ale hovorím, že ak sa niekomu páči moja hudba, nájde si ju bez rozdielu v tom či som v nejakej šou bol alebo nebol.
V posledných mesiacoch je stále aktuálnejšia téma vekového limitu v Superstar. Čo si o prípadnom vekovom obmedzení myslíš ty?
Zo psychického hľadiska to bol strašný záťah na nervy. Nepamätám si, kedy som mal väčší stres alebo obdobie, kedy by sa mi tak triasli ruky. Sú iba dve možnosti, buď z toho človeku hrabne alebo nie. Či sa to stalo mne, to by som už nechal na ľudí, ale niekedy som z toho celého mal naozaj nepríjemný pocit. Na rozdiel od ostatných finalistov som si to však naozaj užíval a uvedomoval si, že to nebude trvať večne. Vnímal som množstvo vnútorných zmien, ale keď už to malo zájsť za tú hranicu, že by ma to malo ovládnuť, zastavil som sa. Vďaka tomu môžem ako jeden z mála ľudí v šestnástich rokoch povedať, že milujem svoju prácu a že sa mi splnil môj životný sen. Ťažko posudzovať nejaké vekové limity - u mňa mala Superstar za následok to, že som si začal vážiť iné hodnoty v živote, ako napríklad Vianoce s rodinou.
V jednom rozhovore si spomínal, že si Justina Biebera vážiš ako človeka. Čo vravíš na jeho tvorbu?
Ja s Justinom Bieberom tak trošku súcitím. Uvedomil som si, že vnímam svet podobne ako on po tom, čo som videl Never Say Never. Veľa ľudí ho odsudzuje kvôli jeho vrieskajúcim fanúšičkám. Mne to v podstate nevadí a myslím si, že ani Justinovi, lebo v tomto veku je to pre dievčatá jedna z možností ako dať najavo svoje emócie. Skrátka pištia, no a čo? Čo je na tom? (smiech) Viem, že to veľa ľuďom nerobí dobre, ale Justin Bieber je podľa mňa jeden skvelý muzikant a hlavne bubeník. Keď som ho videl hrať na bicie, tak mi padla sánka. U týchto "tínedžerských hviezd" je to tak, že ich ľudia buď milujú alebo nenávidia. Nič medzi tým neexistuje.
Čo ty a popová scéna vo všeobecnosti?
To by som mohol strašne dlho rozprávať, lebo počúvam v podstate všetko. Aj keď, teraz ten pomer šiel rapídne dolu, lebo na to nemám čas. Čo sa však takých mojich top piatich interpretov týka, tak určite U2, Robbie Williams, Mika, Green Day a Bruno Mars, ktorý je podľa mňa pán spevák.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Martinharich.sk (Marián Vejčík)
Je to neporovnateľné. Slováci sa vedia na koncertoch vyblázniť a sú bezprostrední, Česi zasa pre svoje obľúbené kapely spravia čokoľvek. S nimi je to ako s Východniarmi - buď človeka berú alebo ho neberú. Keď ho však berú, tak 600 kilometrová cesta na koncert je pre nich nič. Oni potrebujú "pařit" a na tých koncertoch je to vidno. V našom fanklube máme takzvané tvrdé jadro, ktoré voláme PPP - pražská paříci parta a tá chodí na každý náš koncert. Je to skupina dvadsiatich Češiek, ktoré cestujú vlakmi a potom o tom píšu na svoje blogy a profily. Na každom koncerte obsadzujú zásadne prvé tri rady, takže sa už snažíme vnímať ľudí za nimi, aby sme vedeli ako na našu hudbu reagujú ostatní.
Môžem však povedať, že sme tomu zasvätili celý náš život a energiu a strašne si vážim, že to ľudia vedia oceniť. Veľmi nás podporuje ich potlesk a to, že chodia na koncerty. Na oplátku sa im snažíme venovať aj my i keď niekedy mám pocit, že ich berieme až moc kamarátsky. Na druhú stranu si myslím, že tá ľudskosť sa im veľmi páči. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to bola moja tajná zbraň počas Superstar, pretože keď ostatní dávali najavo ako im to všetko lezie na nervy a ako toho majú po krk, zaťal som zuby a povedal som si, že to chcem robiť pre ľudí. To bol asi jeden z hlavných dôvodov prečo som sa dostal do štvorky, pretože tam boli lepší speváci ako ja. Je úžasné, ako málo niekedy stačí - podať ruku, usmiať sa, venovať tomu druhému pár sekúnd. Som rád, že v tomto svete, kde je všetko obrátene naopak, je toto ešte stále fér.
Objavuje sa počas stretnutí s fanúšikmi téma Superstar?
Tú tému nikdy nezačínam ja, ale nebránim sa tomu. Je však pravda, že nám po tej šou zostala nálepka, vďaka ktorej si o nás niektorí myslia, že sme to mali jednoduché. Ak ale chce zo Superstar niektorý z finalistov naozaj vyťažiť, musí v podstate spraviť to isté, čo spevák, ktorý začína od nuly a ak nie aj viac. Nejako si to ale nepriznávam - hrám preto, lebo ma to baví. Superstar bola skvelým začiatkom a v dnešnej dobe je to asi jeden z mála spôsobov, akým sa ešte dá dostať na výslnie.
Veľa finalistov je po istej dobe znechutených touto nálepkou. Myslíš, že aj u teba dôjde k takémuto stavu?
Myslím si, že by už došlo. Tá šou mi niečo dala a bez toho by som asi tento rozhovor nerobil. Možno za desať rokov, ale prišli by sme o veľa času. Stále sa zamýšľam nad tým, či bola Superstar vrcholom toho, čo môžem dosiahnuť. Na druhú stranu si ale hovorím, že ak sa niekomu páči moja hudba, nájde si ju bez rozdielu v tom či som v nejakej šou bol alebo nebol.
V posledných mesiacoch je stále aktuálnejšia téma vekového limitu v Superstar. Čo si o prípadnom vekovom obmedzení myslíš ty?
Zo psychického hľadiska to bol strašný záťah na nervy. Nepamätám si, kedy som mal väčší stres alebo obdobie, kedy by sa mi tak triasli ruky. Sú iba dve možnosti, buď z toho človeku hrabne alebo nie. Či sa to stalo mne, to by som už nechal na ľudí, ale niekedy som z toho celého mal naozaj nepríjemný pocit. Na rozdiel od ostatných finalistov som si to však naozaj užíval a uvedomoval si, že to nebude trvať večne. Vnímal som množstvo vnútorných zmien, ale keď už to malo zájsť za tú hranicu, že by ma to malo ovládnuť, zastavil som sa. Vďaka tomu môžem ako jeden z mála ľudí v šestnástich rokoch povedať, že milujem svoju prácu a že sa mi splnil môj životný sen. Ťažko posudzovať nejaké vekové limity - u mňa mala Superstar za následok to, že som si začal vážiť iné hodnoty v živote, ako napríklad Vianoce s rodinou.
V jednom rozhovore si spomínal, že si Justina Biebera vážiš ako človeka. Čo vravíš na jeho tvorbu?
Ja s Justinom Bieberom tak trošku súcitím. Uvedomil som si, že vnímam svet podobne ako on po tom, čo som videl Never Say Never. Veľa ľudí ho odsudzuje kvôli jeho vrieskajúcim fanúšičkám. Mne to v podstate nevadí a myslím si, že ani Justinovi, lebo v tomto veku je to pre dievčatá jedna z možností ako dať najavo svoje emócie. Skrátka pištia, no a čo? Čo je na tom? (smiech) Viem, že to veľa ľuďom nerobí dobre, ale Justin Bieber je podľa mňa jeden skvelý muzikant a hlavne bubeník. Keď som ho videl hrať na bicie, tak mi padla sánka. U týchto "tínedžerských hviezd" je to tak, že ich ľudia buď milujú alebo nenávidia. Nič medzi tým neexistuje.
Čo ty a popová scéna vo všeobecnosti?
To by som mohol strašne dlho rozprávať, lebo počúvam v podstate všetko. Aj keď, teraz ten pomer šiel rapídne dolu, lebo na to nemám čas. Čo sa však takých mojich top piatich interpretov týka, tak určite U2, Robbie Williams, Mika, Green Day a Bruno Mars, ktorý je podľa mňa pán spevák.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Martinharich.sk (Marián Vejčík)








