Lacko je super šofér. Nemám veľmi rada rýchle jazdy. Som skôr typ, čo sa chodí na kolotoče iba pozerať. Maximálne si vystreliť dáku chujovinu.
Kecali sme o nahrávaní prvého albumu, o tom, ako by sa mohol volať, Maťo sa dozvedel, že idem do Prahy a ani sme sa nenazdali, už Lacino parkoval vedľa starej červenej embéčky. "Marek, prosím ťa poď so mnou. Pomôžeš mi." - povedal, keď vyťahoval kľúče zo zapaľovania. Zároveň sa významne usmial na svojho synátora v spätnom zrkadle. Vystúpili a Marek svojím flegmatickým krokom odkráčal s Lacom do akéhosi rodinného domčeku. Konečne som ostala s Maťom osamote. Bolo ticho. Aby som zahnala trápnosť tejto chvíle, pritúlila som sa k Maťovi. Vdychovala som jeho prirodzenú vôňu. Viac mi k životu netrebalo. Hlavu som si oprela o jeho hruď a zavrela som oči. Plnými dúškami som si vychutnávala túto krásnu chvíľku. Maťo ma jemne škrabkal na hlave, pripomínajúc mu malé mačiatko. Chytil mi ruku a hladil mi brušká prstov. Zľahka ma od seba odtiahol a spýtal sa ma: "Alex, no keď vieš o mojich citoch k tebe, nechceli by sme náš vzťah-nevzťah zoficiálniť?" - usmieval sa tým kúzelným úsmevom. Tak trochu ma to zaskočilo, no o to viac potešilo. "To myslíš úplne vážne?" Bola som natešená ako nikdy predtým. "Úplne vážne." "Ja neviem čo povedať. Áno, áno, áno!!!" Fakt som bola happy, no po chvíľke zamyslenia som dodala: "Maťko? Nebudeme dávať médiám dôvod, aby nás zničili, že nie? To by nebolo príliš vhodné." "Zatiaľ určite nie. Ani fanúšičky to nemusia vedieť. Bude to také naše malé veľké tajomstvo. Budú o tom vedieť len naši najbližší, ktorým bezvýhradne dôverujeme." "Super. Bude to tak najlepšie." - jednoducho som súhlasila. Opatrne som sa dotkla jeho tváre, akoby som sa bála, že to je len sen, ktorý sa náhle rozplynie. Maťo si túžobne vnoril ruku do mojich dlhých vlasov. Pobozkal ma. Začal mi oblizovať pery, jazykom si našiel cestičku k môjmu uchu a začal ma doň hryzkať. Dýchal mi tesne pri pokožke. Neskutočne ma to rozpaľovalo a vzrušovalo. Akoby poznal moje erotogénne zóny. Presne vedel, kde sa ma má dotknúť. Keby sa Laco s Marekom nevynorili spoza stromoradia, ktovie pri čom by sme skončili. Mohlo sa to stať úplne normálne. Ale som rada, že sa to nestalo. Že som ostala poctivá. Áno, ja som tá, čo má osemnásť a hyzdí ju škaredá jazva panenstva. Lenže ja som na to hrdá. Na svojho prvého chcem minimálne spomínať s láskou. Najradšej by som pri ňom ostala naveky. Ale priznajme si, že v dnešnom hektickom svete, je to veľmi málo pravdepodobné. Ale čo ak budem výnimka? Laco niesol nejaké káble a Marek gitaru. Otvoril zadné dvere a pichol gitaru medzi mňa a Maťa. Ako naschvál. "Neužívam si ja, nebudeš si ani ty." - zaškeril sa na Maťa. "Oci? To čo za gitaru?" - spýtal sa Lacka. "To máš tú Fenderku. Dotty či ako si ju to chcel pomenovať." "Yeah!" - potešil sa. "Dotty? Mám žiarliť?" - pozrela som sa z úsmevom na Maťa a chytila som ho pritom za ruku. "No dosť možné, že s ňou budem tráviť viac času ako s tebou. Minimálne na koncertoch. Ale neboj, to nebude moja frajerka. To bude naše bábo. Uvidíš, ako si budete spolu rozumieť. Budete kamarátky." - šialene sa rehotal. "No to mi odľahlo. Uvidíme." Z Biskupíc do Vrakune je to fakt len nejakých päť minút autom, takže sme poriadne nestihli naštartovať a už sme boli pred mojím domom. Pozvala som ich na kávičku a granko, ale bolo vidno, že už chcú ísť konečne domov. Tak som sa im poďakovala a rozlúčila sa s nimi. Maťo ma šiel odprevadiť až ku dverám. Tak, aby ho nikto z auta nesledoval. Hihi. Odomkla som si dvere a pri otvorených dverách ma pobozkal. Veľmi nežne. Objal ma. Dohodli sme sa, že hneď ako príde domov, mi zavolá. Dal mi pusu na čelo a ešte ma letmo pobozkal na pery. Sladko sa usmial, pohladil ma po líci a stratil sa za kríkmi. Vošla som dnu, zavrela som dvere, oprela sa o ne, zavrela som si oči a zošuchla som sa s pripečeným úsmevom na tvári. Presne ako v hocijakom romantickom filme po super vydarenom rande. Chcela som hneď teraz vykričať do sveta, ako veľmi ho ľúbim. Lenže sme si niečo sľúbili. Musela som to ísť aspoň zavolať Nikki. Divné, že sa mi ešte neozvala. A to už bolo osem hodín. Volala som jej a stanica bola dočasne nedostupná. Tak som teda brnkla tete Darinke, že sa jej možno vybil mobil.
"Dobrý večer teta. Už prišla Nikki domov z Trnavy?"
"Počkať počkať. Ako to myslíš? Ona je predsa u teba."
"Čože? Nie je u mňa. Ja som bola celý deň preč. Veď mala koncert s orchestrom v Trnave."
"No ja o ničom neviem. Mne povedala, že ide k tebe spať do konca týždňa."
" Ja som jej volala a mala vypnutý mobil. Čo ak sa niečo stalo? Preboha. Prečo ma oklamala? A prečo klamala vás?" - mala som slzy na krajíčku.
"No nič, Alex. Ja ju skúsim nejako pohľadať. Prosím ťa, buď taká zlatá a obvolaj vašich spolužiakov a napíš na facebook, že ju hľadáme." - zúfalo ma prosila.
"Jasné, hneď ako bude niečo nové, dám vám vedieť. Dovi." - zložila som. Do frasa. Čo sa jej pomotalo v hlave? Muselo sa jej niečo stať. Ona nie je z tých, čo by len tak bez ohlásenia niekam zmizli. Bola som čoraz viac bez nálady. Bála som sa o ňu. Keby sa jej niečo stalo, ja to neprežijem. Ale prečo nás oklamala? Žeby sa naozaj niekam vytratila? Nechcela, aby sme o tom vedeli? To by bolo od nej veľmi nezodpovedné. Musí rátať predsa s tým, že sa o ňu budeme strachovať. Som si istá, že ak sa do zajtra neozve, jej rodičia pôjdu na políciu.
Kecali sme o nahrávaní prvého albumu, o tom, ako by sa mohol volať, Maťo sa dozvedel, že idem do Prahy a ani sme sa nenazdali, už Lacino parkoval vedľa starej červenej embéčky. "Marek, prosím ťa poď so mnou. Pomôžeš mi." - povedal, keď vyťahoval kľúče zo zapaľovania. Zároveň sa významne usmial na svojho synátora v spätnom zrkadle. Vystúpili a Marek svojím flegmatickým krokom odkráčal s Lacom do akéhosi rodinného domčeku. Konečne som ostala s Maťom osamote. Bolo ticho. Aby som zahnala trápnosť tejto chvíle, pritúlila som sa k Maťovi. Vdychovala som jeho prirodzenú vôňu. Viac mi k životu netrebalo. Hlavu som si oprela o jeho hruď a zavrela som oči. Plnými dúškami som si vychutnávala túto krásnu chvíľku. Maťo ma jemne škrabkal na hlave, pripomínajúc mu malé mačiatko. Chytil mi ruku a hladil mi brušká prstov. Zľahka ma od seba odtiahol a spýtal sa ma: "Alex, no keď vieš o mojich citoch k tebe, nechceli by sme náš vzťah-nevzťah zoficiálniť?" - usmieval sa tým kúzelným úsmevom. Tak trochu ma to zaskočilo, no o to viac potešilo. "To myslíš úplne vážne?" Bola som natešená ako nikdy predtým. "Úplne vážne." "Ja neviem čo povedať. Áno, áno, áno!!!" Fakt som bola happy, no po chvíľke zamyslenia som dodala: "Maťko? Nebudeme dávať médiám dôvod, aby nás zničili, že nie? To by nebolo príliš vhodné." "Zatiaľ určite nie. Ani fanúšičky to nemusia vedieť. Bude to také naše malé veľké tajomstvo. Budú o tom vedieť len naši najbližší, ktorým bezvýhradne dôverujeme." "Super. Bude to tak najlepšie." - jednoducho som súhlasila. Opatrne som sa dotkla jeho tváre, akoby som sa bála, že to je len sen, ktorý sa náhle rozplynie. Maťo si túžobne vnoril ruku do mojich dlhých vlasov. Pobozkal ma. Začal mi oblizovať pery, jazykom si našiel cestičku k môjmu uchu a začal ma doň hryzkať. Dýchal mi tesne pri pokožke. Neskutočne ma to rozpaľovalo a vzrušovalo. Akoby poznal moje erotogénne zóny. Presne vedel, kde sa ma má dotknúť. Keby sa Laco s Marekom nevynorili spoza stromoradia, ktovie pri čom by sme skončili. Mohlo sa to stať úplne normálne. Ale som rada, že sa to nestalo. Že som ostala poctivá. Áno, ja som tá, čo má osemnásť a hyzdí ju škaredá jazva panenstva. Lenže ja som na to hrdá. Na svojho prvého chcem minimálne spomínať s láskou. Najradšej by som pri ňom ostala naveky. Ale priznajme si, že v dnešnom hektickom svete, je to veľmi málo pravdepodobné. Ale čo ak budem výnimka? Laco niesol nejaké káble a Marek gitaru. Otvoril zadné dvere a pichol gitaru medzi mňa a Maťa. Ako naschvál. "Neužívam si ja, nebudeš si ani ty." - zaškeril sa na Maťa. "Oci? To čo za gitaru?" - spýtal sa Lacka. "To máš tú Fenderku. Dotty či ako si ju to chcel pomenovať." "Yeah!" - potešil sa. "Dotty? Mám žiarliť?" - pozrela som sa z úsmevom na Maťa a chytila som ho pritom za ruku. "No dosť možné, že s ňou budem tráviť viac času ako s tebou. Minimálne na koncertoch. Ale neboj, to nebude moja frajerka. To bude naše bábo. Uvidíš, ako si budete spolu rozumieť. Budete kamarátky." - šialene sa rehotal. "No to mi odľahlo. Uvidíme." Z Biskupíc do Vrakune je to fakt len nejakých päť minút autom, takže sme poriadne nestihli naštartovať a už sme boli pred mojím domom. Pozvala som ich na kávičku a granko, ale bolo vidno, že už chcú ísť konečne domov. Tak som sa im poďakovala a rozlúčila sa s nimi. Maťo ma šiel odprevadiť až ku dverám. Tak, aby ho nikto z auta nesledoval. Hihi. Odomkla som si dvere a pri otvorených dverách ma pobozkal. Veľmi nežne. Objal ma. Dohodli sme sa, že hneď ako príde domov, mi zavolá. Dal mi pusu na čelo a ešte ma letmo pobozkal na pery. Sladko sa usmial, pohladil ma po líci a stratil sa za kríkmi. Vošla som dnu, zavrela som dvere, oprela sa o ne, zavrela som si oči a zošuchla som sa s pripečeným úsmevom na tvári. Presne ako v hocijakom romantickom filme po super vydarenom rande. Chcela som hneď teraz vykričať do sveta, ako veľmi ho ľúbim. Lenže sme si niečo sľúbili. Musela som to ísť aspoň zavolať Nikki. Divné, že sa mi ešte neozvala. A to už bolo osem hodín. Volala som jej a stanica bola dočasne nedostupná. Tak som teda brnkla tete Darinke, že sa jej možno vybil mobil.
"Dobrý večer teta. Už prišla Nikki domov z Trnavy?"
"Počkať počkať. Ako to myslíš? Ona je predsa u teba."
"Čože? Nie je u mňa. Ja som bola celý deň preč. Veď mala koncert s orchestrom v Trnave."
"No ja o ničom neviem. Mne povedala, že ide k tebe spať do konca týždňa."
" Ja som jej volala a mala vypnutý mobil. Čo ak sa niečo stalo? Preboha. Prečo ma oklamala? A prečo klamala vás?" - mala som slzy na krajíčku.
"No nič, Alex. Ja ju skúsim nejako pohľadať. Prosím ťa, buď taká zlatá a obvolaj vašich spolužiakov a napíš na facebook, že ju hľadáme." - zúfalo ma prosila.
"Jasné, hneď ako bude niečo nové, dám vám vedieť. Dovi." - zložila som. Do frasa. Čo sa jej pomotalo v hlave? Muselo sa jej niečo stať. Ona nie je z tých, čo by len tak bez ohlásenia niekam zmizli. Bola som čoraz viac bez nálady. Bála som sa o ňu. Keby sa jej niečo stalo, ja to neprežijem. Ale prečo nás oklamala? Žeby sa naozaj niekam vytratila? Nechcela, aby sme o tom vedeli? To by bolo od nej veľmi nezodpovedné. Musí rátať predsa s tým, že sa o ňu budeme strachovať. Som si istá, že ak sa do zajtra neozve, jej rodičia pôjdu na políciu.
Obvolala som teda všetkých našich spolužiakov. Nikto mi nič nevedel povedať. Rišo a Martina mi to nedvíhali a na Lukáša číslo nemám. S ním by určite nebola. Lukáš bol taký záprdok triedy. Bol utiahnutý a začal sa s nami baviť až posledné mesiace školy. Zapla som facebook a napísala som so zapnutým caps lockom nový status: "ĽUDIA, PROSÍM VÁS O POMOC. NAŠA NIKOLA LIPTÁKOVÁ SA STRATILA. ALEBO LEPŠIE POVEDANÉ, NIČ O NEJ NEVIEME. AK BY STE SA NIEČO DOZVEDELI, DAJTE MI OKAMŽITE VEDIEŤ. ĎAKUJEM." O pár minút som tam mala asi tridsať komentárov typu: Čo sa stalo? Dúfam, že je v poriadku, a tak ďalej. V priebehu večera mi teta Darinka volala ešte zo trikrát. Bola úplne zúfalá. Nikola toto ešte nikdy nespravila. Raz utiekla zo škôlky, tak že sa vonku pretiahla cez mrežu. Išla domov. Zazvonila si a ujo Roman, jej otec, sa nestihol čudovať a nechal ju doma s tým, že volal pani učiteľke, aby jej vynadal, že si nestrážia deti. Kľudne mohla spadnúť pod auto. No vrátim sa k terajšej veľmi nepríjemnej situácii. Už som sa tešila na to, ako vynadám Nikki, keď sa objaví. Nie preto, že zmizla, ale preto, že nás klamala. Jediné, čo neznášam je klamstvo. Áno, niekedy je lož nevyhnutná, ale v takýchto vážnych veciach sa neklame. Ešte ma napadlo spojiť sa s jedným lekárom v našej najväčšej nemocnici. Je to môj strýko asi z osemdesiateho šiesteho kolena, stretla som sa s ním tak päťkrát v živote, ale dal mi kontakt na seba. Ak by náhodou. Myslím, že na "ak by náhodou" práve nastal čas. Vytočila som teda mladého sympatického chirurga. Chcela som zistiť, či sa istá Nikola Liptáková nenachádza na nejakom z ich oddelení. Či by mi to dokázal zistiť. Samozrejme, on ako dobrá duša, spravil všetko, čo mohol, no nikoho s takým menom tam nenašiel. Vlastne áno, nejakú Máriu Liptákovú, ktorá mala tak deväťdesiat rokov. Tak nič. Poďakovala som sa mu za všetko a vysvetlila som mu čo sa stalo. Sľúbil mi, že ak niekoho takého dovezú, určite ma bude informovať. Nechal odkaz so svojím číslom na urgentnom príjme a na informáciách. Snažil sa ma upokojiť. Nedarilo sa mu. Musel už končiť, volali ho na operačku. Každú chvíľu som pozerala na facebook. Všimla som si jeden komentár. Od Martiny, ktorá mi nezdvíhala. "Ale veď ja som ju videla aj s kufrom, ako čakala pred bytovkou. Asi sa niekam zašila. Ani sa jej nedivím. Konečne si chcela užiť. Nechajte ju. Ona sa určite ozve." Okamžite som volala Nikkinej mame, že vieme aspoň, že šla preč s kufrom a určite s niekým, keďže čakala. Trochu som ju ukľudnila, ale aj tak sa bála, s kým išla. Feťákov a podobnú chamraď by som určite vylúčila. "Teta, počkajme do zajtra. Nechoďte na políciu. Nemocnicu som už informovala, keby náhodou, určite mi dajú vedieť. Ja si myslím, že zajtra sa určite ozve. Mali by ste ísť spať aj s ujom Romanom." - uisťovala som ju. "No dobre, ja to skúsim nejako predýchať. Dúfajme, že zajtra budeme vedieť viac. Ak nie, poobede idem na políciu určite. Ďakujem zlatko, že sa staráš." "Veď Nikki je mi ako sestra. To dobre viete. Idem ešte pozisťovať, čo sa dá. Dobrú noc." Pozrela som sa na hodinky. Ukazovali presne 00:00. Ja som aj hladná. Ale nedokázala by som do seba teraz niečo nacpať. Zvonil mi mobil. Okamžite som sa po ňom hodila. Aaa. Teta Hortenzia. Aspoň, že nezabudla. "Áno?" - ozvala som sa skleslo. "Ahoj trdielko moje. Čo ti je? Si nejaká smutná." Vysvetlila som mu všetko, čo sa udialo. Bol z toho v šoku. "Miláčik, všetko bude v poriadku. Neboj sa. Strašne strašne ťa ľúbim." "Aj ja teba ľúbim. Nemôžeš ísť na skype?" Chcela som ho aj vidieť na webke. "Jasné, hneď som tam. Pa." Zložila som a hneď som sa naštelovala do obývačky s notebookom. Zasvietila som lampičku, nech ma je lepšie vidno. Zavolal mi. Bola som taká rada, že ho opäť vidím a počujem. Hneď som si išla po mandarínku do kuchyne. Bola som hladná ako Čenkovej deti na štyridsiatej šiestej strane. Smial sa na mne, ako mi tečie šťava z úst. "Vieš, že by som bol teraz rád pri tebe? A oblízal by som ťa." - šepkal a chichotal sa. Ja som sa len chytila za hlavu na znak toho, akú múdrosť zase vypotil. Volali sme spolu vyše hodiny. Prerušil nás zvonček. Zľakla som sa. Kto by mi mohol zvoniť v túto neskorú nočnú hodinu? "Neotváraj!" - radil mi Maťo. "Počkaj, idem sa pozrieť potichu cez kukátko." Postavila som sa a po špičkách som šla ku dverám. Opatrne som nadvihla strieborný poklop na kukátku. Zaostrila som oko a osoba, ktorá stála pred mojimi dverami bola Nikki.
Okamžite som otvorila dvere a vtiahla ju dnu. Stála na mieste a stále plakala. Prúdy čiernych sĺz sa jej valili z očí. Nedokázala sa ani nadýchnuť. Vzala som ju za ruku a posadila som ju do obývačky. Vyzerala, že je v šoku. Akoby nepríčetná. Rýchlo som utekala k notebooku, aby som oznámila Maťovi, že prišla Nikki. "Zlato, zavolám ti zajtra, dobre? Musím končiť. Milujem ťa.." Vypla som skype a utekala som sa venovať Nikki. "Povedz mi prosím ťa, kde si bola a čo sa stalo?" - pýtala som sa jej. "De de de de de.." - bľabotala. Zjavne zažila niečo nepríjemné. Nedokázala mi normálne odpovedať. "Kde si bola?" - naliehala som. Vôbec ma nevnímala. Pozerala sa priamo pred seba úplne ako pomätená. Neurčitý výraz v tvári. Totálne vyblitá. Nemohla som sa na ňu pozerať. Po chvíli sa začala už aj triasť. Zbehla som hore po deku a cestou som vytáčala tetu Darinu. Ozvala sa mi hneď po prvom pípnutí. Určite ani oka nezažmúrila. "Teta, Nikki sa je u mňa. Príďte si po ňu. Neviem, čo sa stalo. Ale je na tom dosť zle. Potrebuje vás." "Čože? Čo jej je? Hneď sme tam." Nikki som oprela o vankúš a zabalila som ju do deky. Zašla som do kuchyne po pohár studenej vody z kohútika. Trochu som jej navlhčila pery. Mala som pocit, že sa jej stav zhoršuje. Bola stále bledšia a bledšia. Snažila som sa s ňou komunikovať, no márne. Stále iba de de de de. O pár minút už prišli na hnedej Honde Nikkini rodičia. Darina mi ďakovala, zatiaľ čo Roman nakladal Nikki do auta. Darinka vzala kufor a odišli. Fuuha. Nikki je teda už doma. Neviem, či v poriadku, ale je živá. To bolo v tejto chvíli najhlavnejšie. Bola som šťastná, že som sa dala s Maťom dokopy. Už bolo pol štvrtej nad ránom. Tak som si šla ľahnúť hore do izby. Už som nevládala. Bol to fakt bláznivý deň. Konečne som si mohla užiť kľudný spánok.
Stála som na vlakovej stanici. Zrazu sa predo mnou objavil neznámy chlapec s maskou pavúčieho muža. Prišiel ku mne a strhol si masku. Konečne som mu videla do tváre. "Prezradíš mi, čo robíš sama na stanici?" - roztiahol pery do širokého úsmevu a poodhalil dva rady jeho dokonalých zubov. "Nudím sa. Neviem, ako som sa tu ocitla. Len viem, že mám dosť času." - povedala som vyzývavo a oblizla si pery. "Nechcem byť úchylný, ani násilný, ale mám plán a ty si mi prišla vhod. Si proste úchvatná." - pokračoval sebaisto. No tento nezaháľa. Pozrela som sa naňho a zvažovala som. Tušila som, čo má v pláne, a preto som súhlasila s dobrodružstvom: "Dávam ti zelenú. Čo teraz?" "Sorry za tie podmienky, ale výnimočné situácie si vyžadujú výnimočné riešenia." - ospravedlňoval sa mi, keď ma schmatol za ruku a prešmykli sme sa na dámske toalety. Stiahol ma do poslednej kabínky a zamkol. Vrhol sa mi dravo na pery. Chutil po kofole. Sladko a mámivo. Bruškami prstov spoznával zákutia môjho tela. Vyhrnul mi školácku minisukňu a labužnícky mi hladil zadok. Sadol si na poklop misy a posadil ma obkročmo naňho. Ruky mu skĺzli na moje stehná. Telo mi horelo túžbou. Začali sme sa navzájom vyzliekať, bozkávajúc a chichotajúc sa zároveň. Vyslobodil mi prsia z podprsenky a vrhol sa na ne ústami. Zaklonila som hlavu, rozhodnutá užívať si každý jeho dotyk. Postavil sa, ja som si čupla a túžila som ho mať v puse. Rozopol si zips na nohaviciach.
V tej chvíli mi zazvonil mobil. Koho zabijem? V najlepšej chvíli ma musí niekto zobudiť. Harich. Tak ten to má odpustené. Ale bude mi to musieť vynahradiť. Predtým ako som zdvihla, všimla som si čas. 13:13. "Halooo?" - omámene som sa ozvala. "Ty si spala?" - čudoval sa. "Čo sa pýtaš? Dobre vieš, kedy som šla spať. Ó, prepáč. Nevieš. O pol štvrtej ráno prosím pekne." "No tak to mi je ľúto, že som ťa zobudil. Počúvaj, ideme v nedeľu do tej Prahy. Ale v piatok ideme do Blavy. Marek sa rozhodol ostať doma. Je nejaký chorý. Tak by som mohol ostať u teba do nedele. Teda ak chceš. A potom by sme šli spolu do Prahy. Čo ty na to?" - asi nečakal ani inú odpoveď ako: "Ánooooooooo!!!" - zvýskla som od radosti. "Poď na skype." - tento raz mi navrhol on. "Už padám." Zapla som skype svetelnou rýchlosťou. A už mi volal chlapec, ktorého tak veľmi zbožňujem. Ako málo chýbalo k tomu, aby ma celkom pobláznil. Stačil jeden jediný jeho pohľad. Kecali sme o všetkom, riešili sme Marekovú chorobu, cestu do Prahy, to, čo budeme robiť, keď tu budeme úplne sami. Asi napíšem na facebook, že tu od zajtra do nedele nebudem. Idem na výlet. Nech nás nikto neotravuje. Naše nápady boli vážne zaujímavé. Jednoznačne sa teším. Už nech je piatok.
Stála som na vlakovej stanici. Zrazu sa predo mnou objavil neznámy chlapec s maskou pavúčieho muža. Prišiel ku mne a strhol si masku. Konečne som mu videla do tváre. "Prezradíš mi, čo robíš sama na stanici?" - roztiahol pery do širokého úsmevu a poodhalil dva rady jeho dokonalých zubov. "Nudím sa. Neviem, ako som sa tu ocitla. Len viem, že mám dosť času." - povedala som vyzývavo a oblizla si pery. "Nechcem byť úchylný, ani násilný, ale mám plán a ty si mi prišla vhod. Si proste úchvatná." - pokračoval sebaisto. No tento nezaháľa. Pozrela som sa naňho a zvažovala som. Tušila som, čo má v pláne, a preto som súhlasila s dobrodružstvom: "Dávam ti zelenú. Čo teraz?" "Sorry za tie podmienky, ale výnimočné situácie si vyžadujú výnimočné riešenia." - ospravedlňoval sa mi, keď ma schmatol za ruku a prešmykli sme sa na dámske toalety. Stiahol ma do poslednej kabínky a zamkol. Vrhol sa mi dravo na pery. Chutil po kofole. Sladko a mámivo. Bruškami prstov spoznával zákutia môjho tela. Vyhrnul mi školácku minisukňu a labužnícky mi hladil zadok. Sadol si na poklop misy a posadil ma obkročmo naňho. Ruky mu skĺzli na moje stehná. Telo mi horelo túžbou. Začali sme sa navzájom vyzliekať, bozkávajúc a chichotajúc sa zároveň. Vyslobodil mi prsia z podprsenky a vrhol sa na ne ústami. Zaklonila som hlavu, rozhodnutá užívať si každý jeho dotyk. Postavil sa, ja som si čupla a túžila som ho mať v puse. Rozopol si zips na nohaviciach.
V tej chvíli mi zazvonil mobil. Koho zabijem? V najlepšej chvíli ma musí niekto zobudiť. Harich. Tak ten to má odpustené. Ale bude mi to musieť vynahradiť. Predtým ako som zdvihla, všimla som si čas. 13:13. "Halooo?" - omámene som sa ozvala. "Ty si spala?" - čudoval sa. "Čo sa pýtaš? Dobre vieš, kedy som šla spať. Ó, prepáč. Nevieš. O pol štvrtej ráno prosím pekne." "No tak to mi je ľúto, že som ťa zobudil. Počúvaj, ideme v nedeľu do tej Prahy. Ale v piatok ideme do Blavy. Marek sa rozhodol ostať doma. Je nejaký chorý. Tak by som mohol ostať u teba do nedele. Teda ak chceš. A potom by sme šli spolu do Prahy. Čo ty na to?" - asi nečakal ani inú odpoveď ako: "Ánooooooooo!!!" - zvýskla som od radosti. "Poď na skype." - tento raz mi navrhol on. "Už padám." Zapla som skype svetelnou rýchlosťou. A už mi volal chlapec, ktorého tak veľmi zbožňujem. Ako málo chýbalo k tomu, aby ma celkom pobláznil. Stačil jeden jediný jeho pohľad. Kecali sme o všetkom, riešili sme Marekovú chorobu, cestu do Prahy, to, čo budeme robiť, keď tu budeme úplne sami. Asi napíšem na facebook, že tu od zajtra do nedele nebudem. Idem na výlet. Nech nás nikto neotravuje. Naše nápady boli vážne zaujímavé. Jednoznačne sa teším. Už nech je piatok.








