close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 



Príbeh na eMtú - 9.časť

16. května 2012 v 13:46 | SiS |  Príbeh na eMtú :)
Sabína bola zjavne šibnutá. Taká psychofanúšička. Lenka medzitým zavolala rodičov. Laco teda volal na recepciu, nech s tým príde niekto niečo spraviť. Netušíme vôbec, čo s ňou bolo, ale to, čo sa stalo, Maťovi aj mne vyhovovalo. Mňa a Maťa presťahovali do inej izby o poschodie vyššie. A Lenku dali na prístelku k jej rodičom. Tá to zlizla najviac. Hlavne, že sme ja a Maťo boli sami na izbe. Už som si myslela, že ako náhle všetci odídu, zamkneme sa a ideme na to. Že bude čoro-moro. Ale spomenula som si na včerajšok. Na to, ako ma sexuálne vyšťavil. Perfektné, ale radšej som ho poslala za fanúšičkami dole na recepciu. Zatiaľ som sa skúšala dovolať tete Darine. Nikto mi nedvíhal. Tak som si ľahla a čakala som, kým príde Maťo. Zvláštne, odkedy som s ním, facebook ma neláka. A fanpage už vôbec. Pomaly som zaspávala. Pred očami sa mi hmýrili rôzne farebné obrazce, ktoré za každým menili svoj abstraktný tvar a vždy som si predstavila niečo iné. Zrazu som začala ukrutnou rýchlosťou padať a keď som už mala dopadnúť, trhlo ma až tak, že som sa zľakla. Srdce mi bilo rýchlosťou, ako mávajú vážky krídlami. Maťo ležal pri mne. Mal zavreté oči a bol neskutočne sladký. Ako sa tam ocitol? Veď som nespala. Po pár minútkach sme sa obaja prebrali a šli sme sa prejsť po Prahe. Na Karlovom moste sme sa zdržali asi najviac. Porobili sme si najmenej milión fotiek. Pripadala som si ako to dievča z filmu Rande s hviezdou. S tým chalanom zažila úžasné veci. A pritom ako sme sa prechádzali kade tade, spievala som si pesničku z vyššie spomínaného filmu. Len škoda, že sme sa nemohli na verejnosti odviazať úplne.
Cestou sme stretli ďalšie pražské haricefky, Maťove kamošky. Tak sme zašli do jedného podniku. Tam sme sedeli asi dve hodiny. Maťo rozdával podpisy a každej daroval krásny úsmev na fotke. Predstavil ma ako svoju vzdialenú sesternicu. Maťo, toto nedopadne dobre. Pomyslela som si. Každému hovorí niečo iné a o chvíľu sa to celé prevalí. Čo budem nabudúce? Jeho masérka? Štylistka? Kuchárka? Upratovačka? Nemala som z toho dobrý pocit. No ale je to jeho vec. Po príjemnom posedení sme sa odobrali naspäť na hotel. Laco nás zastavil, že sa máme ísť navečerať. Bufetové stoly. Tie sú najlepšie. Dala som si takú večeru, že normálny človek by si ju dal na raňajky. Vzala som si tanier, podišla k veľkej mise s kukuričnými lupienkami. Poliala som ich bielym jogurtom a jahôdkovým džemom. Maťo si dal chlieb s maslom, syrom a šunkou. Načapovali sme si kakao a šli sme si sadnúť za stôl do rohu kantíny. Zašité miestečko pri okne. Aj tak sme mali pocit, že na nás všetci nechávajú oči. Teda minimálne tí, čo sa tešili na zajtrajší priamy prenos. Po večeri sme opäť prišli na izbu. Bolo už asi desať hodín a Maťo spomínal, že by sa rád prespal. Tak som sa šla osprchovať a obliecť si tričko na spanie. Martin zatiaľ zamkol dvere a chystal sa tiež do sprchy. Kým sa sprchoval on, sadla som si na posteľ, česala som sa a mimovoľne som sa zapozerala na moje nechty. Pre Kristove rany, tie ale vyzerajú. Nemám tu ani pilník. Šalela som. Ale keď sa Maťo zjavil vo dverách, moje oči nezaujímalo nič iné, len TO. Bolo to divne nafúknuté. "Maťo? Ty čo si mal na večeru okrem chlebu? Začínaš byť ako Kuly." - uťahovala som si z neho. Potom mi pohľad skĺzol o pár centimetrov nižšie. Prešli mnou zimomriavky. Hneď sa mi vybavil celý včerajšok. A on nič. Len tam tak provokatívne stál. Mala som chuť hodiť ho na posteľ a trhať z neho oblečenie. V tomto prípade by som bola hotová za zlomok sekundy. Mala som chuť ho spraviť rukou, pusou a vyskúšať nové polohy. Vždy keď sa ukáže bez trička, vyvoláva vo mne zvláštne elektrické napätie, ktorá zapríčiňuje moju sexu chtivosť. Ukľudni sa! Nerob nič! Len seď. Vravela som si stále dokola. A stále tam stál. Stál a stál. Usmieval sa na mňa a čakal kedy mu podľahnem. Stalo sa. "Poď seeem!!!" - zavelila som mu. Prišiel ku mne a jemne si na mňa ľahol. "Máš ma tu, trdielko. Som celý len tvoj." Rukou som sa túžobne vnorila do plejády jeho žiarivých vlasov. Pokožkou mu prebehol iskrivý prúd zimomriavok. Naše oči sa stretli v magickom okamihu. Bez slov sme si hovorili to, čo sme obaja vedeli. "Milujem ťa." - šepol mi do uška. Potom sa prevalil na posteľ vedľa mňa a prehodil si cez seba moju nohu. Vyhrnul mi tričko, ale len po brucho, tak, aby ma nevyzliekol celú. Doprial mi spŕšku vášnivých bozkov a utápal ma v dotykoch. Pritúlili sme sa k sebe ako mačiatka túžiace po maznaní. Úplne ma dostal. Hrabala som sa v taške hľadajúc kondómy. Nenašla som. Som strašne tupá. "Tak dnes asi nič nebude. Nemáme frcáky." - sklesnuto som oznámila. "Nevadí, nemusíme spolu spať. Na to, aby sme si užili, mi stačíš aj oblečená." - sladko sa usmial. Opäť si ma k sebe privinul. Škrabkal ma, spieval mi, bozkával ma, hladkal ma po chrbte. Jeho ruka pomaly, ale isto vkĺzala do mojich nohavičiek. Bola som trochu mokrá, ale pri ňom som to brala ako samozrejmosť. Začal ma krúživo hladkať po zadku. Strašne sa mi to páčilo, ale musela som sa premôcť a jemne som mu vytiahla ruku z môjho zadku. Ľahol si na chrbát a ja som ho začala bozkávať po celom tele. Od tváre som prešla k jeho krku, zastavila som sa mu na hrudi, kde som si ho vychutnávala. Pokračovala som k jeho bruchu a stále nižšie. Bradou som narazila na niečo jemne tvrdé, premohla som sa a radšej som sa pohybom jazyka vracala nahor. Potom sme si úlohy vymenili. Striedali sme sa ešte dlho. Zrazu nám hodinky ukazovali 00:23. Krajší večer som si nemohla priať. Zaspávali sme prepletení v spoločnom objatí a z tvárí sme si čítali najrôznejšie vyznania lásky. Akoby sme boli stvorení jeden pre druhého. Ponorili sme sa do hĺbky snov s vedomím, že zajtra už budeme na ceste domov, kde si užijeme ďalšie a ďalšie dávky drogy lásky.
"Nasadať!" - zavelil Laco pred Incheba Arénou. Ja s Lenkou sme poslušne naskočili do auta. Maťo sa ešte vyvíjal vonku. Rozdával podpisy jedna radosť. "Poďme Maťo. Nemáme čas. Čaute baby." - opäť prehlásil Laco. Sadol si za volant a nedočkavo čakal. O tri minútky bol už Maťo medzi mnou a Lenkou. Preberali sme rôzne veci. Teta Ivetka sa ozvala po pár chvíľach: "A čo poviete na víťaza?" "Tak vyhral Luky. Na jednej strane som rada, no na druhej som asi viac nadŕžala Gabike. Aj keď myslím si, že úspešnosť v Superstar nie je ani zďaleka o víťazstve." - odpovedala som. "Veď nakoniec uvidíme, ako dopadnem ja, že? Nerád by som prachom zapadol." - zdôveril sa nám Maťo. "Neboj sa, už máme celkom slušné ponuky na koncerty. Nahráme album. Aj keď na našej slovenskej scéne je veľmi ťažké preraziť, hlavne ak nás ovplyvňuje zahraničná hudba." - povedal Laco. Riešili sme celú Superstar. Lenka medzi tým zaspala a mňa to tiež lámalo. Oprela som si hlavu o Maťove rameno a pomaly som prestala vnímať. Zrazu ma niekto vzal na ruky. Ďalší človek sa mi hrabal v taške. Počula som nejaký štrngot kľúčov, ale nemala som silu otvoriť oči, už vôbec postaviť sa. Noc pokračovala. Niekedy mám také všelijaké pocity. Zmiešaná a rozhádzané. Nespisovné a neidentifikované. Nechápem sama sebe a možno je to tak dobre. Spím, snívam... Nad domom mi letela tatrovka. To veľké auto. A vzápätí aj veľký bager. Oba stroje zrazu dopadli vedľa domu. Keď letel nad domom bager, odtrhla sa mu lyžica, olízala okno, vytrhla z pántov vetračku a lyžica mi dopadla na nohu. Vypadá to ako haluz, ale bol to strašný sen. Trhlo ma, mala som slzy v očiach, necítila som si nohu. Maťo sa hneď zobudil a začal ma utešovať. Ja som sa rozplakala ešte viac. Bolo už osem hodín preč, tak som sa ani nepokúšala znova zaspať. Hneď som zapla internet. Nie som poverčivá, ale ak ide o sny, verím, že existuje niečo, prečo sa mi to sníva. Hodila som môj sen do snáru a čakala som na odpoveď veštice. Po chvíli prišla. Dom je vraj ako celok rodiny. Letiace autá môžu znázorňovať hrozbu nad rodinou. To, že dopadli vedľa domu, znamená, že rodinu nešťastie minie o vlások, avšak môjho blízkeho môže zasiahnuť a tým spôsobiť bolesť mne. To znamená tá lyžica na nohe. Zamrazilo ma. Hneď som sa pozrela na Maťa ležiaceho na posteli ako spokojné mača. Ak by sa mu malo niečo stať, neprežijem to. Ďalej tam komentovalo môj sen ďalších pár ľudí, ktorý si vlastne akoby uťahovali z veštice. Zaujal ma jeden komentár. Trochu ma upokojil a pobavil. "Celý sen symbolizuje neuspokojené libido. Okno, ktorým sa otvára "dutina" domu, je symbolom vagíny a pootvorená vetračka je vyjadrením sexuálnej túžby a nádeje, že niekto príde a "otvorí okno". Veľké autá znázorňujú obrovské penisy, ktoré sa zrazu ponevierajú okolo a to, že letia vzduchom je vyjadrením nevedomej obavy, že tento jav nie je v živote snívajúcej až taký obvyklý. Keď nad domom s nádejne otvorenou vetračkou letel bager, ktorý sa svojou veľkou lyžicou "obtrel" o dom, je zjavné, že šlo o symbol zatiaľ fantazijného pohlavného styku, ktorý by rád prešiel z nevedomia do vedomého prežívania (dopadol na nohy, tj. blízko otvorenej vetračky, ale nezavŕšil onen fantazijný nevedomý obsah). Riešením je uvoľniť napätie a poriadne si zasexovať." Keby ten dotyčný vedel, čo prežívam ja. Ako sa musím držať, aby som Haricha neznásilnila uprostred koncertu. Divoká predstava. Šialená jazda do rytmu klavírneho pop-rocku. Hlúposť. Najviac si užijeme sex v posteli. V sprche. Doma. Dnes mám veľké plány.

Pri mojom plánováni ma vyrušila jemná melódia môjho zvonenia na mobile. Teta Darina. "Prosím?" - ozvala som sa. "Ahoj Alex. Prosím ťa, mohla by si prísť do nemocnice? Nikola prehovorila. Ale to, čo sa jej stalo, povie iba tebe."
Bez zaváhania som jej odpovedala: "Jasné, že prídem. Hneď teraz?" "Bolo by to asi najlepšie. Ďakujem." Hneď po tom, ako som zložila, uvedomila som si, že tu mám frajera. Čo s ním? Mám ho tu nechať samého? Alebo ho mám vziať so sebou? To by bolo príliš nápadné. "Maťo? Musím odísť." - začala som opatrne. "Kam?" - spýtal sa prekvapene. "Volala mi Nikkina mama. Musím ísť do nemocnice. Potrebujú ma tam." "Mám ísť s tebou?" "Ehm, no vieš, bolo by asi rozumnejšie, ak by si tu ostal. Môžeš tu robiť čokoľvek. Máš k dispozícii celý dom. Gitary, bazén." "Dobre." - súhlasil. "Tak ja sa budem ponáhľať, aby si ma tu nemusel čakať príliš dlho sám. Ak by si hocičo potreboval, zavolaj mi." Rýchlo som sa osprchovala, upravila a obliekla. Vzala som si kľúče od auta. Aký nezvyk. Kľúče. Čo ak by sa niečo stalo? Musím mu povedať, kde sú rezervné. "Maťo? Ak by sa náhodou dačo stalo, náhradné kľúče od domu mi visia v šatníku, tam kde sú topánky. Je tam háčik, na ktorom visia." "Jasneeee." - ozvalo sa. Obula som si tenisky, ktoré som si kúpila včera v Prahe. Trochu ma tlačia, ale musím ich rozchodiť. "Počkaaaj." - zvolal Maťo a šmykol sa po zábradlí ku mne dolu. "Odídeš len tak?" "Veď idem len na chvíľku." - povedala som. "Pre mňa je chvíľka bez teba celá večnosť." - žmurkol na mňa a sladko sa usmial. Úsmev som mu opätovala a dala mu pusu. "Môže byť?" "Je to lepšie." - zachichotal sa. Pustil ma a ja som mohla odísť. Onedlho som bola pred petržalskou nemocnicou. Neznášam nemocnice, ale musím sa cez to povzniesť. Namierila som si to rovno na psychiatriu. Na pol ceste ma napadlo, že sme sa mali stretnúť pri ambulancii. Tak som sa zvrtla a prešla do druhej budovy. Dosť som tam blúdila, ale našla som to. Vždy som si myslela, že takí praví blázni hrajú len v hororoch. Práve v jednom z nich som sa ocitla. Predo mnou vliekli muža tak tridsaťročného, zviazaného v zvieracej kazajke. Normálne sa mi rozbúšilo srdce. Muž kopal nohami na všetky strany. Dúfala som, že toto nikdy nezažijem. Zrýchlil sa mi tep a bolo mi na odpadnutie. Pribehla ku mne sestrička z akéhosi neznámeho oddelenia, pomohla mi sadnúť si. Snažila sa so mnou komunikovať, normálne som jej odpovedala, trochu som sa triasla a mala som zahmlené pred očami. V jednej sekunde zmizla a znova sa objavila pri mne s pohárom vody. Napila som sa. Bolo mi viditeľne lepšie. Snažila som sa príliš nedýchať tento nemocenský zápach. Sestrička ma nasmerovala k správnym dverám. Sadla som si pred psychiatriu a zrazu mi prišlo všetko smiešne. Kútiky sa mi tlačili na hor jedna radosť. Bola som tam sama. Pripadalo mi, že ja som tá bláznivá. Že sa usmievam po mojom kolapse na bielu stenu. Zrazu sa otvorili dvere a vykročila z nich pomalým krokom Nikki. Bola vystrašená. Vôbec som ju nespoznala. Vyzerala hrozne. Neskutočné, že to čo sa jej prihodilo, sa stalo len pred pár dňami. Muselo to byť hrozné. Keď vypadala takto zle. Keď ma zbadala, rozsvietili sa jej oči, no vôbec sa neusmiala. Akoby jej v tom niečo bránilo. Vtom vyšla za ňou aj lekárka. Poprosila ma: "Mohla by si sa prosím s Nikolkou porozprávať? Chce ti povedať, čo sa stalo. V tebe má dôveru." "Samozrejme." - okamžite som súhlasila. "Nechám vás v ordinácii osamote." Vzala som Nikki za ruku, objala som ju a viedla dovnútra. Tam sme si sadli na biele kožené sedadlá. "No tak mi to povedz. Čo máš na srdci?" - spýtala som sa jej.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 laura laura | 10. června 2012 v 20:08 | Reagovat

bude aj pokracovanie tohto pribehu? inak mas super blog :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama