close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 



Leden 2013

Rozhovor s Martinom Harichom aj o tom, s kým hrá a čo pripravuje

21. ledna 2013 v 21:48 | SiS |  Press
Martin Harich, idol mnohých dievčat, mladý talentovaný hudobník, ktorý nepotreboval Superstar na nájdenie skrytého talentu, ale len na spropagovanie jeho už rozvíjaného talentu. Hrá na viacerých nástrojoch, hudbe sa venuje aj dávno po šou, v pláne má viacero akcií a na facebooku takmer 50 000 fanúšikov zo Slovenska aj z Čiech.
Martin Harich pre interview
Martin Harich, Autor fotografie: © Majo Eliáš
Aj dnes ešte v mnohých dievčenských izbách visia jeho plagáty, len pre mnohé škoda, že nie aktuálne. Martina sme zlanárili na krátky rozhovor.
Martin, na nízky vek si dokázal ukázať veľa. Zviditeľnil si sa úspešne v show Superstar. Ak sa aj našli rovnako starí a talentovaní hudobníci, závideli ti odvahu a chuť ukázať čo v tebe je. Čo dnes? Darí sa ti vymaniť z nálepky Superstáristu, alebo bude táto cesta ešte dlhá?
Žiť s nálepkou superstáristu nie je v súčasnej hudobnej brandži jednoduché. Najmä keď chceš niečo vlastné vytvoriť, pretože každý Vás považuje len za interpreta prevzatých skladieb. Väčšina si nedá ani tú prácu pozrieť sa na to, čo ste vytvorili. Toto nie je skúsenosť len moja. Ale verím, že keď človek ide za svojim cieľom a poctivo pracuje, úspech sa dostaví a tiež uznanie ostatných.
Rozbeh vlastnej kariéry určite nebol ľahký, no pomohla medializácia a správni ľudia okolo teba. Je tak?
V prvom rade absolútne nasadenie … Nie len mňa, ale aj všetkých ľudí ktorí stoja pri mne. Musím si poklopať, ale obklopujem sa iba ľudmi, ktorí sú blázni do svojej práce. A nemyslím len na môjho ocina-manažéra, po ktorom som to nasadenie asi zdedil… Z takými je radosť spolupracovať..
Každý si ťa pamätá ako úspešného superstáristu. Ak sa niekoho pýtam, najčastejšie, a môžu za to aj naše médiá, si ťa pamätajú ako toho, pri koho vystúpeniach odpadávali dievčatá. Ako je tomu dnes? Máš svoje koncerty, neutíchajúci úspech, vlastnú hudbu a opäť prevažne dievčatá v hľadisku. Dochádza ešte k niečomu takému?
V lete pri jednom koncerte v ČR odpadli na našom koncerte dve dievčatá, ale myslím, že to bolo hlavne z dôvodu tepla a veľkej tlačenice pod pódiom. Nemám z toho dobrý pocit, keď dievčatá odpadávajú na mojich koncertoch. Radšej som, keď sa ľudia bavia, tancujú a spievajú so mnou.
Autor fotografie: © Martin Gaal
Mám dojem, že na viacero faktov a informácií o tvojich plánoch odpovedá tvoja stránkamartinharich.sk dostatočne. Plný program, niekedy voľnejší mesiac, inokedy náročnejší. Koľko ti trvá taká príprava na jeden koncert?
Neviem, či sa pýtaš na to, ako dlho sa chystám, ale neriešim nejako zvlášť môj výzor. Väčšinou na to nie je čas. Čo sa týka prípravy po hudobnej stránke, koncertný program tvoríme a meníme s kapelou podľa druhu a dĺžky trvania koncertu. Zmena je vždy príjemná, stereotyp nás zabíja.
Nedávno si ma prekvapil na Legendách popu v skladbe Miss Moskva od Jiřího Korna výbornou hrou na klavír. Čo je vlastne tvojim hlavným nástrojom, ak možno nejaký za hlavný považovať? Vidieť ťa najčastejšie s gitarou.
Som taký všehosamouk. Sadu bicích sme mali doma vždy, pretože otec hrával vo svojej kapele na bicie. Chodil som na hodiny bicích do ZUŠky 6 rokov, no už na to nie je momentálne čas. Navštevujem v rámci možností hodiny spevu u nás v Liptovskom Mikuláši, ale najčastejšie som s gitarou. Hlavne na koncertoch, alebo pri skladaní nových pesničiek. Klavír je takisto môj obľúbený nástroj, dáva mi iné možnosti. Viem, že nie som žiadny klavírny virtuóz, ale v poslednom čase práve na klavíri tvorím najviac nových vecí. :-)
Podľa plánu na webe sa objavíš v Legendách aj 25. januára. Prezradíš, s akou skladbou to bude?
Áno, bude to pesnička niekedy z polovice 80. rokov od českej legendy Dalibora Jandu, volá sa Všechno na Mars. Vystúpenia v legendách sa snažím vždy niečím okoreniť, aby to skrátka nebolo "len" zaspievané :-) Uvidíme, čo si vymyslím tentoraz :P
Aké sú tvoje plány v najbližšej dobe? Nové pesničky vznikajú stále, či už je práca na druhom albume dokončená?
Práve dokončujeme nahrávanie, intenzívne na tom pracujem aj s mojim producentom. Aj preto som posledné dni, čo dni - týždne, mesiace.. väčšinou v Prahe v štúdiu. Snažíme sa vytvoriť dobrú vec, preto sa s tým doslova hráme. Hľadáme vhodné aranže, nástroje, nové moderné rytmy, zvuky synthov, gitár, či bicích . Plánujem ešte pozvať na nahrávanie jednu mladú slovenskú speváčku, ktorá by sa mala postarať o vokály a tiež som rád, že moje pozvanie zahrať si v troch skladbách neodmietol ani Jerguš Oravec, skvelý to gitarista. Teším sa na reakcie ľudí, keď album vyjde. Jediné čo môžem zatiaľ prezradiť je, že to bude trošku iné ako moja prvotina. Okrem práce na albume nesmiem zabúdať na školu, a začal som aj trochu moderovať v jednej hudobnej televízii. Je toho dosť veľa, na niektoré veci skrátka nevyjde čas, ale snažím sa organizovať si to. Pomáha mi pritom team ľudí okolo mňa.
Už 3. februára sa bude konať známa anketa Slávik 2012. Ty si sa na zozname uchádzačov o toto ocenenie ocitol aj so svojou kapelou. Váš celý názov teda znie Martin Harich a Musitany Hope. Ako vám to spolu ide? Odkedy to vlastne nie si len ty?
S mojim klaviristom Marekom sa poznám už od detstva. Založili sme kapelu Musitany Hope spoločne. Dá sa povedať, že do Superstar sme fungovali len ako duo, až počas súťaže vznikla kompletná zostava. S mojimi prvými muzikantmi som si dal prvú skúšku cez Skype. Ja som bol v Prahe, oni v Lipt. Mikuláši v skúšobni. :-) Pamätám sa ako som sa cez počítač pozeral na mojich budúcich spoluhráčov, ktorí mi hrali pesničky, ktoré sa mali naučiť. Bolo to zaujímavé, ale fungovalo to. Dnes hrávame trochu v pozmenenej zostave, ale pôvodný basgitarista aj bubeník si s nami raz za čas vždy radi zahrajú.
Martin Harich a Musitany Hope
Koncertná fotografia Martin Harich a Musitany Hope, autor fotografie: © Ladislav Harich
V lete ťa budú môcť fanúšikovia vidieť aj na letnom SENICA FESTe, ktorý bude náš magazín podporovať. Je to jeden z tých väčších festivalov, kam sa chodí na pár dní. Podujatie niečím náročné, niečím jednoduchšie. Aké sú tvoje skúsenosti s takýmito festivalmi, kde je naozaj pestrá paleta poslucháčov rôznych žánrov, vekov? Rysujú sa aj ďalšie podujatia podobného typu?
Ako na každý iný, aj na tento festival sa teším, je to dobrá možnosť zahrať si pred veľkým publikom rôzneho veku či hudobného zamerania, ale aj možnosť stretnúť sa s ďalšími kapelami, spevákmi, muzikantmi a priateľmi od muziky. Spoznávanie nových ľudí… To ja rááád .)
Po pravde, ak sa kdekoľvek stretnem s niekým, čo by o tebe niečo rád vedel, takmer vždy ide o mladé dievčatá s jedinou otázkou a to či si zadaný. Nie je to náhodou to, čo sa ťa pýtajú najčastejšie?
Bohužiaľ.. Raz sme boli v nemenovanej televíznej relácii predstaviť náš nový singel… A priznám sa, že ma ani veľmi neprekvapilo, keď sa ma ako prvú otázku po polroku práce v štúdiu spýtali na frajerku… Je to škoda, lebo mám pocit, že naše média si robia s ľudí srandu… A ľudia im to veria, čo je normálne. Aj ja som veril, keď som nevedel ako to všetko funguje. Len to potom stráca význam, pretože muzikanti tu sú predsa preto aby robili muziku, rozdávali radosť… Ale stále sú to normálni ľudia ako všetci ostatní, ktorí chcú mať svoju rodinu, súkromie, všetko čo k tomu patrí… Občas sa stane, že mám pocit, že je to tu všetko trochu hore nohami… Ale jeden človek s tým nespraví nič… Aj keby bolo už všetko úplne najhoršie, myslím si, že hudba tu bude vždy :-) Veď čo iné by ľudí držalo pohromade? Ide len o to.. že aká. Presne tak ako sa spieva v tej českej pesničke, "jaký si to udeláš, takový to máš".
Martin, ďakujem za tvoj čas a ochotu. Za redakciu Zaujímavostí ti želám ešte mnoho úspechov a pokojne aj nejaké to ocenenie.
Ďakujem aj ja a pozdravujem všetkých Vašich čitateľov :-)

Martin Harich na LPS Show

13. ledna 2013 v 10:02 | SiS |  Koncerty
Martin Harich a Musitany Hope budú opäť hosťami ďalšej Littlest Pet Shop Show, ktorá sa bude prvýkrát konať na Slovensku, konkrétne v Bratislave 9.2.2013.

Úvodný plagát:

Úvod:

Program:

Akcia sa bude konať v rámci podujatia Deti a rodina.

Tešíme sa na vašu účasť na koncerte :)


Vikiel, všetko najlepšie!

8. ledna 2013 v 10:00 | SiS |  SIS píše... zážitky, reporty, recenzie atď =)
Dnes tento príspevok venujem iba a len Vikielovi, skvelému basgitaristovi a najnovšie aj moderátorovi v najpočúvanejšom liptovskom rádiu - L-rádiu. Viky dnes oslavuje narodeniny.
Tak mu želám len to naj naj najlepšie, veľa zdravia, šťastia, úspechov ako vo vzťahoch, tak aj vo svojej kariére :)
Ďalej veľa nových skúseností, zážitkov, odohraných koncertov, basgitár,...
Nech má život ako sen, nech užíva si každý deň, od starostí žiadne vrásky, v každej chvíli veľa lásky :)
všetkého, po čom jeho srdiečko túži, splnené sny a ciele...
Posielame veľkú pusu :) :*

Vikiel a Marek na Ořechove.. to sú xichty :P

Príbeh na eMtú - 11. časť

8. ledna 2013 v 9:40 | SiS |  Príbeh na eMtú :)
Ponoril sa do vody a vynoril sa až tesne pri mne. Vyzeral ako mokrá ovečka. Bol chutný. Rukami ma oblapil a ja som si ho nohami príputala. Stále mi chcel dať pusu. Aj ja jemu. Spomenula som si na jeden článok v tínedžerskom časopise, ako upútať pozornosť a dať najavo chalanovi, že sa chce dievča bozkávať. Hodila som naňho zvodný pohľad, oblizla si pery a už to išlo. Hihi. Dal mi tú najsladšiu pusu na svete. Sladkú ako med. Bola som v siedmom nebi. Naše pery sa len jemne dotkli na asi tri sekundy. Odtiahol sa, aby skontroloval môj výraz v tvári. Ten výraz sa mu páčil. A mne sa páčila pusa. Páčilo sa mi všetko spojené s Ilkom. Obšťastnil ma druhým bozkom. Dlhším, intenzívnejším, nástojčívejším. Nohami som ho pricvakla. Po chvíľke vášnivého bozkávania som medzi nohami ucítila niečo, čo sa zväčšovalo. A tvrdlo to. Čo to asi tak mohlo byť? Myšlienkami som už bola v jeho bermudách, no musela som sa ovládať. Maťko so mnou nič nechcel mať. Zatiaľ nič intímne. A preto sa mi páčil. Len jeho kamošovi sa to nepáčilo. Protestoval. Páčilo sa mi, že sme sa pekne oslovovali. Miláčik, chrobáčik, zlatino, kuriatko, drobec, brčkoš, sexoš, a tak ďalej. Ale nič sme spolu nemali. Aj keď by sme veľmi chceli. Možno to už aj je vzťah. Určite je. Ale nevymedzili sme si ho nejakou zásadnou otázkou, či spolu budeme chodiť. Prišlo to tak spontánne.
"Drobec? Ideme na záhradu? Trochu sa opaľovať?" - spýtal sa ma.
"Jasné." - rozpačito som odpovedala. "Alebo by sme radšej mohli ísť do izby. Teraz bude najväščie slnko. Nie je vhodné, aby sme sa šli slniť."
"Dobre cica, počkám ťa v tvojej izbe." Jediným pohybom vyskočil z bazénu a bol vonku. Nestihla som sa naňho ani usmiať, už bol fuč. Ostala som ešte chvíľku sedieť na kraji bazéna. Ľúbim ťa. Pomyslela som si. Ale nedokážem ti to povedať. Niečo ma brzdí. Možno, že je to tak skoro. A rýchlosťou blesku som zmenila city a ľudí, ku ktorým som ich cítila. Keď som si myslela, že by už mohol byť naštelovaný na posteli a čakať na mňa, vyštartovala som. Najprv do kúpeľne. Vycikať sa a rýchlo sa osprchovať od toho nechutného chlóru. Obliekla som si čierne čipkované nohavičky a žlté tieľko so Spongebobom. Vlasy som si vyfúkala fénom a spravila si vysoký cop. Ešte som sa v zrkadle obzrela a rýchlo som prebehla chodbou rovno do izby. Ležal tam. Presne ako som ho tam chcela mať. S červenými líčkami a úsmevom na tvári. Oči sa mu leskli, akoby vypil pol litra vodky. Hihi. Lahla som si na voľnú polovicu postele, otočila som sa k nemu a uštedrila mu božtek na noštek. Potom sa postavil a mieril k dverám.
"Chrobáčik, kam ideš?" - pýtala som sa ho.
"Idem si zapáliť. Ideš so mnou?"
"No, počkaj ma." Obliekla som si šortky a šla dole za ním. Sadli sme si do altánku. Vytiahol z vrecka akési papieriky a tabak. Začal si šúlať cigaretu. Bolo to vtipné, ale nedalo mi to: "Nechceš radšej normálnu cigu?"
"Nie, toto mi viac šmakuje." - zasmial sa. "Ušúlam aj tebe?" Skoro som zdechla.
"A tak daj." - povedala som. Myslel si, že vtipkujem. Ale brala som to vážne. Nech si nemyslí, že neviem fajčiť. Keď som sa vrátila z L.A., začalo byť všetko hektické. Život na zemi. Nová škola, noví ľudia. To bola až príliš veľká záťaž na nervy. Tak som sa pridala k partii fajčiacim spolužiakom. A viete ako to je na strednej škole. Kto nefajčí, neni s nami, hej hej hej. Nie je frajer, nezapadá do kolektívu. Ale keď som zmaturovala, povedala som si, že je na čase prestať. Štyri roky ničenia si pľúc. Ale fajčenie som nevylúčila úplne. Zapálim si, keď sa cítim veľmi veľmi zle, alebo keď som v neskutočne obrovskom strese. Preto mám v dome asi dve krabičky cigariet. A teraz som si priniesla z Ameriky ďalšie dve. S Ilkáčom sme si pomaličky bafkali ušúlanú cigaretku a bolo nám fajn. Tak sme ostali sedieť vonku až do večera. Lahla som si na lavičku tak, že som si hlavu položila na jeho kolená. Začal ma hladkať, prstami mi prechádzať po líci, po nose, po perách. Vyvolal vo mne miernu vlnu vzrušenia. Mala som chuť postaviť sa, zhodiť ho na zem a silno ho pomilovať. Ale nemôžem mu ukázať, že som tak rýchlo povoľná. A on pokračoval. Rukou prešiel nižšie ku krku a približoval sa závratnou rýchlosťou k môjmu dekoltu. Bol nesmelý. Tak som mu dopomohla.
"Ja viem, že si chceš chytiť." Určite som bola červenšia než čili paprička.
"No, ehm, áno." A on bol červenší ako ja. Hihi. Komická situácia. Rukou mi vošiel pod tielko. Cítila som ho.

Po chvíľke vytiahol ruku a ostal sedieť. Podoprel si bradu a lakťom sa oprel o stôl. Zjavne premýšľal. Táto zmena polohy ma prinútila civilizovane si sadnúť. Pozerala som sa mu do očí. Strašne dlho. Spýtavo som naňho hľadela, prečo nepokračuje. Po minúkach ticha mi akosi odpovedal na myslenú otázku jedinou vetou:
"Ži každý deň tak, akoby bol tvoj posledný." - a potom dodal: "Ak by si vedela, že tento deň je tvoj najposlednejší v živote, ako by si ho strávila? S kým a čo by si si priala?" Táto otázka ma zaskočila. Ale asi je to dobrý psychológ.
"Chcela by som byť s tebou. Nech by sme robili čokoľvek. A čo by som si priala? Nič. Len teba." - uprene som sa naňho dívala. Teba a tvojho kamoša, povedala som si v duchu. A po tomto nevyslovenom prianí sa zachechtal. Do kelu, snáď mi nečíta myšlienky?! To by bolo zlé. Aj keď možno ani nie. Skúsim to. Si strašne sexy, keď sa na mňa takto pozeráš. Hneď sa mu kútiky úst zdvihli. To nie je možné. Blbosť. Také dačo existuje len vo filmoch.
"Nad čím uvažuješ, chrobáčik? Nad blbosťami?" - spýtal sa podozrievavo. Skoro som odpadla. Vypúlila som oči a padla mi sánka. Musela som si pomôcť rukou a zavrieť si ňou ústa. Podľa mňa je to len debilná zhoda náhod. Radšej som už nad ničím nepremýšľala. V mojej "meditácii" ma prerušilo zvonenie mobilného telefónu. Zdvihla som ho.
"Dobrý deň, teta Darinka. Ako sa darí?"
"Ale fajn, zlatko. A ty?"
"Ja tiež fajn. Práve si užívame slniečka. Voláte len tak, alebo máte na srdci niečo konkrétne?" - spýtala som sa milo.
"No mala by som na teba takú prosbičku, keďže si s Nikki najlepšia kamarátka." Ja už ani neviem, či som. Nie je to také, aké to bývalo pred mojou cestou do L.A.
"Počúvam vás. Ako môžem pomôcť?"
"Nikolka bude mať talentovky na jednu prestížnu vysokú školu vo Viedni. Potrebuje tam hru na husle. Viem, že vynikajúca, ale v poslednom čase hru akosi ignoruje. Stále vyvoláva a vypisuje s nejakým Marekom. Ja jej prajem aj chlapca, ale škola je v týchto dňoch prednejšia. Aj keď sú jej výsledky v poriadku a máme na tej škole známosti, nechceme, aby nám urobila hanbu. Nechceme, aby bola len jedna z najlepších huslistiek na škole. Chceme, aby bola ona tá najlepšia. A okrem toho známosti môžu mať aj ostatní. Skúsila by si sa prosím s ňou o tom porozprávať?" - prosila ma.
"Áno, samozrejme. Pohovorím si s ňou. Majte sa."
"Ďakujem, ahoj." Zavesila som. Pozrela som sa na Farmárika a skôr než som mu dačo stihla povedať, riekol:
"Kto vie, s kým sa Marek zahadzuje." - rehnil sa. Tak toto ma vážne vydesilo. Preboha. Ja sa bojím.

Opäť sa zasmial. Sám pre seba. Zrazu sa ladne postavil a povedal mi:
"Stále sa tu naťahujeme. Mne to vôbec nevadí, je mi s tebou krásne, ale ešte sme nemali rande. Môžem ťa naň pozvať?" Samozrejme som hneď súhlasila. Bolo asi šestnásť hodín. Tak sme sa dohodli na siedmu. Že sa stretneme pred domom a niekam spolu pôjdeme. Tak som rýchlo naštartovala svoj cadillac a išla si niečo kúpiť. Nové spodné prádlo by to chcelo. Našla som niečo vhodné na prechádzke po pešej zóne. Čierne čipkované nohavičky s podprsenkou. Uvažovala som nad podväzkami, ale to by som nebola ja. Bolo by to príliš. Navštívila som moju priateľku v kaderníctve. Zvlnila mi vlasy a vyčesala do vysokého chvostu. A druhá babenka si ma vzala do parády a namalovala ma. Decentne a vôbec som si nepripadala ako veľkonočné vajíčko. Hihi. Fakt mi to pristalo, skoro som sa nespoznala. Ešte som chcela šaty, ale nebol čas zbehnúť do nejakej značkovej predajne, tak som stavila na Vietnamcov. Na moje prekvapenie sa našlo nečakané množstvo šiat práve na moju postavu. Vyhrali to žlté šaty nad kolená s čiernou stuhou pod prsiami. Boli slávnostnejšie, ale vydržali by aj piknik v prírode. Pozrela som na hodinky a zistila som, že už je 18:44. Rýchlo som sa ponáhľala do auta, kde som sa prezliekla. Dupla som na plyn a presne o 18:59 som vchádzala na príjazdovu cestu. Vystúpila som z auta, keď som zistila, že mám na nohách číňany. Bože. Ale sú pekné a k týmto šatám sa naozaj hodia. Tak si ich nechám. Otvorila som dvere a všetko dnu niečím krásnym vyvoniavalo. Lupienky ruží viedli k jedálenskemu stolu. Bol krásne vyzdobený, horeli tam sviečky, cítila som extra silnú romantiku. Na stole ležal papierik, na ktorom bolo napísané: SADNITE SI SLEČNA, HNEĎ VÁS OBSLÚŽIM. Poslúchla som a sadla som si. O minútku vybehol z kuchyne Maťko a niesol dva taniere. Potom sa vrátil a priniesol šampánske s jahodami. Podišiel ku mne, vzal mi ruku do dlaní, nežne ju pobozkal a prehlásil:
"Som strašne rád, že si prijala pozvanie na naše prvé oficiálne neplánované rande. Alebo skôr by som povedal uponáhlané rande." - sladko sa usmial, dal mi na líco pusu a sadol si vedľa mňa. Pod nerezovou pokrievkou sa na nás z taniera usmievala objednaná pizza z Palmy. Zlaté. V tej chvíli sa Maťo na mňa pozrel a povedal:
"No tak čo, neviem variť. Okrem toho nebol čas. Ale kvôli tebe sa naučím variť tvoje obľúbené jedlo. Čo takto lasagne?" Sledoval ma ako zareagujem, že "náhodou" uhádol moje najobľúbenejšie jedlo.
"Ja to asi nepochopím. Ako je možné, že vieš, na čo vždy myslím?"
"Tak to teda neviem." - usmieval sa na mňa s tými krásnymi červenými fľakmi na líčkach. Ale vieš. A pokrútil hlavou. Keď sme sa fajnovo navečerali, pozbieral riady, nahádzal ich do umývačky, sfúkli sme sviečky a Maťko zmizol v hornom poschodí. Išla som sa zatiaľ vyzuť a čakala som naňho, aby sme si pozreli nejaký luxusný doják. No všimla som si ako lupienky ruží pokračovali až k schodom. A keď Farmárik nechodil dlhšiu dobu, vybrala som sa za ním. Lupinky viedli až do mojej izby. Otvorila som dvere a ostala som v šoku. Na posteli z lupienkov spravené srdce, všade tma a naokolo horeli sviečky. Maťko ležal na posteli a vyzeral strašne dobre. Mal na sebe bledomodrú košeľu, tak trochu rozopnutú, aby odhalil svoju mužnú hruď a aby ma skôr rozpálil. Kvalitne sa mu to darilo. Úplne som ho chcela. Nevydržal byť dlho vážny. Začal sa usmievať. A keď sa usmieval, niečo v ňom bolo. Niečo magicky príťažlivé, anjelsky sexy, eroticky vábivé, jedinečne kúzelné. Môj Maťko. Maťko, ktorý tu na mňa túžobne čaká.
"No ideš ku mne?" Dostával ma každou vetou. A jeho spaľujúci pohľad vo mne topil ľady.
"Prečo sa trasieš?" - spýtal sa ma.
"Je mi zima." Musela som sa rýchlo vyhovoriť. On sa zachechtal a zavolal ma k sebe. Ľahla som si k nemu, oprela sa o neho a cítila som sa ako pri prvom bozku. Ešteže sme obaja hudobníci a mňa zachránila téma o hudobných nástrojoch. Inak by som podľahla myšlienkam na jeho mužsky dokonalé telo, zmyselné pery a úsmev, ktorý vo mne rozvibroval strunu túžby.
"...a takto má asi vyzerať kompozícia skladby." A ja som sa hneď chytila. Namietala som:
"Skladba musí mať svoju predohru, pomalý nástup, rytmus a hlavnú melódiu, potom graduje do niečoho nákazlivého a koniec musí nechať tú gradáciu správne doznieť." Zrazu sa postavil a ukázal mi, aby som sa postavila aj ja. Moja chytrosť bola ta-tam. Nemlčať. Len nemlčať. Mlčala som. Trápne ticho. Vždy si s ním mám čo povedať. Ale teraz to nešlo. Topila som sa v jeho očiach, vo svojej hanblivosti a v závale tepla, čo ma zaplavil. Bez slova som si vyzliekla bolerko, ale teplo neustupovalo. Bodaj by, keď ma jeho laserové oči celú ohrievali.
"Pokračuj." - zašepkal a v šoku, že to povedal, o pár krokov cúvol.

Vpila som sa do jeho očí s nacvičenou elektrizujúcou vášňou. Rukou som plynule prešla k dekoltu, prstami lemujú výstrih, krivky pásu, rozopla som si na boku zips, uchopila som spodok šiat a povytiahla ich na úroveň pŕs. Na chvíľku som zaváhala, no potom som pretiahla šaty cez hlavu. Maťo si klakol predo mňa, zatiaľ čo som sa snažila vyslobodiť sa z rukávov. Jediným chmatom si ma prisunul na kraj postele. Hladil ma po stehnách, bokoch smerujúc k prsiam. Bol pri mne tak tesne, že som cítila jeho teplo. Vnímala som jeho zrýchlený dych a nebola som schopná vyhrabať sa z hĺbky jeho záhadného pohľadu. A tak, aby som sa vymanila z pod nadvlády jeho očí, tie svoje som zavrela a nabádala ho k bozku. Nečakal a nežne sa svojimi perami dotkol mojich. Zachvela som sa, pevne ma objal. Snáď celú ma schoval v jeho mužských rukách. Pripadala som si ako bábika. Zraniteľná. Na plno mu odovzdaná a predsa v bezpečí tohto kusu chlapa. Moje pery horeli pekelnou nádherou jeho bozkov, kradol mi dych a vdychoval do mňa život. Prvýkrát sa mi pri bozku naozaj podlomili kolená. V tú chvíľu sa mi triaslo celé telo. Zažila som orgazmus, lenže splynutím pier, hry jazykov, zúbkov a dychu. Maťo ma nepúšťal. Hral sa so mnou ako s kúskom ľadu, čo sa topí pod dotykom. Jeho ruky pálili na mojom chrbte, zatiaľ čo jeho jazyk láskal môj krk a uško. Vyslobodil moje prsia zo zajatia krajok. Nedokázala som dať voľno jeho ústam. Nebola som nimi dosť nasýtená, ale Farmárik pátravým dotykom nabudil ďalšiu vlnu fantázie. S nehou skôr ako pierko, než ako drsnými mužským dlaňami, hladil moje prsia. Jeho ruky objali môj pás. Moje dve spoločníčky bažili po jeho dotykoch. Nestíhala som dýchať, a tak Maťko venoval svoje bozky mojim bradavkám. Vládu nado mnou úplne získala vášeň. Neovládeteľná, neukojiteľná a v takej silnej miere nepoznaná. Zosunula som sa z postele priamo do klinu poloboha, ktorému som teraz patrila. Vyzliekla som mu tričko a fotila očami jeho telo. Hrial, skôr horel, každý sval na ňom bol napätý a lákal moje pery. Maťo ma uchopil za pánvu a doslova ma k sebe prilepil. Takže som aj cez jeho nohavice cítila jeho mužstvo. Alebo radšej mega mužstvo, ktoré by uvítalo slobodu, a tak som mu ju dopriala rozopnutím nohavíc. Moje vzrušenie zanechávalo stopy nechtov na jeho chrbte a stopy zubov na jeho ušných lalôčkoch. Vychutnáva som si jeho telo a krúžila mu v rozkroku. Maťo stratil rozvahu po mojom treťom vzdychu do ucha.

Ruka, ktorá ma doteraz plieskala po zadku, ma zrazu držala vo vzduchu. Položil ma na posteľ, ticho stál nado mnou a dotýkal sa ma očami. Cítila som sa, akoby som bola v strede vesmíru. Aspoň toho jeho, čo mi strašne imponovalo. Ťažko dýchal, hruď mu pulzovala pod taktovkou srdca, v očiach mal meď, ako všetci pod vplyvom opojenia. Gate mu voľne padli na zem a ja som pochopila, prečo tá rýchla zmena. Neovládol svoje vzrušnie, čo z odovzdanej bábiky vo mne zase spravilo vzrušenú lovkyňu. Strhla som ho k sebe, vyzliekla mu boxerky a jazykom som zlízala všetko, čo nestihla nasať bavlna. Dráždila som ho špičkou jazyka po vajíčkach, nasala som ich do úst a jemne kúsala. Maťo mi chytil ruky a ja som pochopila, že toto bola ústna skúška. Dokonca ťažká, pretože penis božských rozmerov som celý do úst nevopchala. Ani s mojimi skúsenosťami. Teda len s jednou. Bola to ale výzva a tie ja neodmietam. Perami som budila jeho majestátnosť k povstaniu a uznávam, bojaschopný bol v okamihu. Stál v celej svojej sile a ohromoval výškou aj objemom. Proste takú kládu len pusou neukojím. A určite nie po predošlom výkone. Ale Maťo to evidentne nechcel. Ešte stále držal moje ruky v zajatí a nemienil ich prepustiť. Spustila som vyjednávanie. Špičkou jazyka som vydráždila žaľuď, leskol sa a napínal, bol k zakusnutiu. Zubami som ho teda dráždila po celej dĺžke, krúžila som jazykom po koreni a lízaním zase zaútočila na žaľuď. Sám sa vztyčoval a vyžadoval si teplo mojich úst. Pery som zovrela, takže prieniky do pusy boli o to dráždivejšie. Potom som penis zasunula do úst, najskôr pomaly, potom stále hlbšie a rýchlejšie. Podarilo sa mi zasunúť ho hlboko do krku a bez vyvolania dávenia. Bolo vyhrané a ja som si začala hru užívať naplno. Naše prvé milovanie. Sanie, lízanie, jemné kúsanie a hlboké prirážanie Maťo ovládal sám svojimi dotykmi na mojich rukách. Bola som ako hracia konzola a bavilo ma to. Chlap mojich túžob lapal po dychu, jeho penis bol pokrytý dráhami žíl a cukali v ňom tisícky neurónov. Potom nás zasiahol prúd. Jeho elektrický a mňa spermatický. V polohe, v akej som bola, nešlo prehĺtnuť celú belavú rieku útočníkov. Spermie mi tiekli po ústach na jeho kamoša. To ma rajcuje. Vymanila som si ruky zo zovretia a vysala poslednú dávku spermií. Maťko ešte rozýchaval elektrický záchvat, no pritiahol si ma na svoju hruď a ja som počúvala tlkot jeho srdca. Potom mi rozpustil vlasy, prehrabával sa v nich, šteklil mi končekami chrbát. To už sme ležali na posteli. Pretočil si ma na chrbát, pramienky mojich hnedých vlasov si rozložil starostlivo na vankúš.
"Si moje slniečko, ani sa nepohni!" Áno, jeho stred vesmíru. Naozaj mi čítal myšlienky. Moju ochotu nehýbať sa plne využil. Hral sa a ja som sa rozpúšťala ako cukor vo vriacej vode. Vrela som a Maťko bol tak sladko dokonalý. Žhavým telom mi hrial telo. Lemoval mi kožu svojimi perami bez jediného dotyku, no ja som cítila bodanie tisíciek dýk. Prosila som, nech sa ma už dotkne. Ale on len stupňoval moju túžbu. Nevydržala som viac a sama si ho pritiahla. Bozkával ma k zblázneniu. Krásne až do úplného tranzu. On určoval pravidlá môjho dýchania, čím zosílil moje pocity z jeho dotykov. Keď zamieril do môjho lona, už som vášňou vzlykala. Maťo sa vpil do mojich očí a každý vzdych odmenil vášnivým bozkom. Prstami nahmatal moje nohavičky. Teda premočenú spomienku na ne. Maťko mal v boxérkach nehodu, ale ja som mala katastrofu porovnateľnú s potopou sveta. Hihi. Toto zistenie môj poloboh okomentoval kusnutím. V okamihu mi zvliekol premočené gaťky a uhniezdil sa v mojom rozkročenom objatí. Rozotieral moje potôčiky slasti po stehnách, stále bližšie k cieľu. Hladil ma po zadku a len občas jemne zavadil o moje pysky. Bola som tak rozpálená, že každý jeho dotyk vo mne vyvolal elektrizujúcu vlnu smerujúcu k mojim perám v podobe hlasitého vzdychu. Keď roztvoril pysky, tiekla som ako rieka pri jarnom topení ľadovcov. Maťko všetko sal, dráždil môj klitoris jazýčkom a ja som bola hneď v tranze. Maťo očakával, že chcem kričať. Znehybnil ma a vydráždil tak, že som na moment stratila vedomie. Hrozne som sa triasla, srdce som mala až v krku, z očí sa mi valili slzy. Maťka to nastrašilo. Ospravedlňoval sa, pevne ma držal v náručí a utieral mi slzy. Keď pominulo cukanie v pošve, uvoľnil sa kŕč aj v mojom tele. Skrútila som sa do kĺbka a užívala si rozlievajúce sa ukojenie z môjho rozkroku.

Maťo ma príjemne hrial svojim telom. Jemne ma hladkal a bozkával mi vlasy, krk, šiju a to z pocitu istoty urobil pocit ruzrušenia. A opätovný "chtíč". Uvoľnila som sa, narovnala a primačkla som sa chrrbtom viac k môjmu chlapcovi. Po pár pátravých dotykoch sa Maťov bojovník rozhodol ukončiť svoju nečinnosť. Neodbytne sa mi tlačil k bránam pyskov. Prehla som sa v chrbte a uvoľnila cestu k raju s maličkou dušičkou. Ak teda do mňa takú kládu vrazí. Farmárik chvíľku prechádzal penisom po mojom klitorise, potom namieril žaľuď k dierke vášne a zľahka zasunul. Cítila som jemnú, ale vzrušujúcu bolesť. Nepokračoval. Zdvihol mi nohu, zviezol sa nižšie a potlačil ma na podbrušku. Potom do mňa vnikol bez bolesti, len s dokonalými dorážaniami. Bol obrí a ja som cítila jeho majestátnosť. Chvíľu môj sexuálny boh len pomaličky zasúval a vysúval svoj meč z pošvy. Milimeter za milimetrom. A to bolo neznesiteľné. Moje stony naplňovali izbu. Potom nabral úžasné tempo. Ako dorážal, mľaskala vo mne šťava. Plieskanie našich tiel, vŕzganie postele a naše vzlyky sa niesli až von. Ale nám to bolo srdečne jedno. Prechádzal mnou neovládateľný kŕč, napla som panvové svaly, čo prispelo k tomu, že mi Maťo začal dráždiť klitoris. Potom sa mi zatočil svet, všetky nervy môjho tela sa zatriasli, pošva sa mi zvierala. Vybuchol vo mne náklad vášne. Pocítila som mohutné výstreky a pulzujúci penis. Chvíľku vo mne zostal, kým náš dych nabral normálne frekvencie. Nedokázala som sa pohnúť. V stehnách mi ešte cukalo, v pošve som cítila príjemnú bolesť. Maťo ma bozkával a dlaňou mi hrial podbruško.
"Si nádherne úzka. Muselo to bolieť, že?" - s láskou v očiach sa pýtal. Za to musel dostať bozk a ešte poklonu.
"Ty nie si človek, ty si boh. Sexuálny boh!" Neviem, čo v tom chlapcovi je. Niečo nadprirodzené. Magicky príťažlivé, anjelsky sexy, eroticky vábivé, jedinečne kúzelné. To všetko je moj Martin, môj sexuálny boh. Zaspali sme v objatí lásky. Ráno ma zobudil bozkom na pery. Najkrajší budíček na svete. Maťko s tým najkrajším úsmevom mi navliekol župan, chytil ma za ruku a viedol ma dole k stolu. Čerstvý chlebík a krabí šalát.
"Ty si bol v obchode?" - udivene som sa pýtala.
"Áno, poklad. Ale ten šalát som naservíroval sám." - zasmial sa.
"Zlaté. Ďakujem, miláčik."
"Za čo mi ďakuješ? Za to, že som ti ubližoval v noci?" Trochu som to nepochopila.
"Si normálny? Nič si mi nespravil. Kľud. Užívala som si." A hneď som ho obdarila bozkom. Prečo mi nemôže čítať myšlienky teraz? Na bolesť som ani len nepomyslela.
"Takže mám to brať tak, že sme spolu už oficiálne?"
"A chceš to tak brať?" - odpovedal mi otázkou.
"Chcem. Ale záleží to aj od teba."
"Zlatko, vieš, že ťa milujem. Najviac na svete. Takže to chcem." - sladúčko sa usmial a dal mi pusu.
"Ja ťa milujem viac."
"Takže sme oficiálne frajeri. Hehe." Pritom ako to povedal, rozkošne si škrabkal hlavu.

Príbeh na eMtú - 10. časť

8. ledna 2013 v 9:38 | SiS |  Príbeh na eMtú :)
Dlho váhala, no po chvíli spustila: "Všetko sa to začalo v ten deň, keď sme boli u teba a prišiel Rišo. Keď som išla domov, stál pred mojou bránou. Začali sme sa baviť. Poznáš ho. Začal mi hovoriť, aká som pekná, že som sa zmenila a proste ma dostal. Vieš, že som ho mala vždy rada, ale on si ma nevšímal." Prikyvovala som a miestami som vydávala rôzne citoslovcia. Hmm, hej, aha, grrr. Pokračovala: "Vtedy sa to zmenilo. Hneď som sa doňho buchla. A ja krava som mu to ešte v ten večer povedala. Pobozkal ma. Cítila som sa ako v siedmom nebi. Zavolal ma na jachtu. Preto som vám klamala, že idem na koncert. Mame som povedala, že idem k tebe. Viem, som hlúpa. Vedela som, že sa to všetci dozvedia, ale v tej chvíli mi to bolo úprimne jedno. Hlavne, že som s Rišom na jachte. Musím povedať, že bolo skvele. Na začiatku. Oblboval ma sladkými slovíčkami. Šepkal mi do ucha, ako ma miluje. Otvoril víno. Nechcela som piť, ale potom som si dala. Jeden pohárik, druhý, tretí. Už som cítila, že sa mi chce smiať. Bolo mi fajn. Dala som si štvrtý. Po ňom mi prišlo zle. To víno bolo divné. Nijak som to ale neriešila. Po chvíľke som začala byť povoľnejšia. Videla som pred sebou samých holých Rišov. Na jednej strane to bolo vtipné, no na druhej som sa bála. Čo to so mnou je? Vravela som si. Sedela som na palube. A zrazu mi do úst vopchal Rišo svoj penis. Vypľula som ho a začala kričať, že čo si to dovoľuje. Schytil ma za vlasy a ťahal ma do kajuty. Alex, on ma znásilnil." - rozplakala sa. Prešiel mi mráz po chrbte. "Nemal s tým žiadny problém. Keby nebol násilný, možno by som mu dala aj dobrovoľne. Ale on ma nadrogoval." "Nadrogoval?" - udivene som sa spýtala. Neprišlo by mi, že by Richard bol nejaký díler. "Po tom, čo mi spravil, som začala naňho kričať, nech ma vezme na pevninu. Revala som. Bola som celkom mimo. Mala som hroznú traumu. A mám ju aj teraz. Preto som sa s ňou chcela zdôveriť. Nemôžem to povedať našim. Zabili by ho." "Bože, to je strašné. Musíš im to povedať, ten hajzel si nič iné nezaslúži. Ja by som mu ho odrezala. Obyčajný chudák. Vážne som si to o ňom nemyslela. Hlavne to povedz rodičom." "Nemôžem." - plakala. "Musíš! Keď im to nepovieš ty, tak to spravím ja. Musíš ho udať. Dopustil sa minimálne dvoch trestných činov. Ešte z neho môžeš vymámiť peniaze." "On do basy nikdy nepôjde. Vieš, aký je prachatý? Môže si dovoliť najznámejších právnikov v štáte. Ja na to nemám." "Zabúdaš na mňa. On si možno môže dovoliť najlepších na Slovensku, ale ja si môžem dovoliť najlepších z najlepších na svete. A ja ti bez zaváhania pomôžem. Dám ti koľko budeš potrebovať. Ale ten sviniar bude hniť v base. To mi ver!" - uisťovala som ju. Urobím preto všetko.

PO DVOCH MESIACOCH
Ťahala som za sebou dva kufre. Bola som unavená, všetkého som mala plné zuby a chcela som tými kuframi tresknúť o zem. Lenže som tam mala kopu darčekov. Vyšla som pred letisko vo Viedni s tým, že si stopnem taxík do Blavy. No zarazil ma Laco a už mi bral kufor z ruky. Až pri aute som sa s ním privítala. Nastúpila som na miesto spolujazdca. Vzadu nikto nesedel.
"Maťo tu nie je?" - spýtala som sa začudovane.
"Nie je. Ostal v Liptovskom. Necíti sa dobre. Bolia ho hlasivky."
"Asi mal veľa koncertov, však? Určite to preháňal. Mala by som mu zavolať." Siahla som do vrecka po mobil, no Laco ma zastavil, že práve teraz spí. Tak som to nechala tak. Laco mi zhruba zreferoval všetko, čo sa udialo. Koncerty, rozhovory, nahrávanie klipu. No to ma podrž, zmeškala som nahrávanie klipu. A kúsok odo mňa. Nahrával na ihrisku v Ružinove. Blížili sme sa k príjazdovej ceste a keď som zbadala dom, pripadal mi veľmi opustený. Otrávene som vystúpila, keď v tom Laco hlasne zatrúbil. Tak som sa zľakla, že som tri metre do výšky vyskočila. Zrazu sa otvorili dvere a vybehli z nich ľudia, ktorých mám rada. Maťo, Marek, Nikki, Lenka, pár dievčat z Haricefu a teta Ivetka. Toto som nečakala. Také prekvapenie. Maťo ma objal, ale len tak decentne. Predsa tam boli haricefky. Dal mi pusu na líce, z ktorej bolo cítiť, že chce niečo viac, ale márne. Pripravili mi párty na privítanie. Päť týždňov v Los Angeles bolo dosť. Hlavne bez Maťa. Volali sme si síce cez skype, ale nebolo to ono. Necítili sme sa. Necítili sme teplo, ktoré keď sme pri sebe, z nás sála. Vhodná chvíľa na rozbaľovanie a rozdávanie darčekov nastala. Maťovi som doniesla toaletnú vodu, ktorú mi dal sám veľký Robert Pattinson so slovami: "Aj ja sa s ňou voniam." A tá vôňa je neskutočne príťažlivá. Aj anjeli podľahnú. S čokoládovým efektom. Marekovi som priniesla z New Yorku sochu slobody hrajúcu na krídlo, Lenke špičkové malovátka, náramok a kľúčenku a Nikki to isté. Tá ku mne pribehla, tešila sa, že ma vidí. Očividne jej bolo lepšie. Usmievala sa od ucha k uchu a oznámila mi, že včera Richarda odsúdili zatiaľ na päť rokov.
Super, ďalší dôvod na oslavu. Zrazu niekto zazvonil. Postavila som sa z hnedej koženej sedačky a kráčala som k dverám. Keď som ich otvorila, stáli tam dvaja akýsi neznámi chlapci. Vlastne v podstate chlapi. Ako hora. Maťo zakričal: "Naši hostia!" Stála som pred nimi celá prekvapená s otázkou, kto sú tí dvaja? Zavolala som ich teda dnu. Maťo s Marekom podišli k nim, potriasli im pravicou a Marek spustil: "Tento brčkatý je Maťko a tento vlasatý je Maťko." Pri tom vtipne šibrinkoval rukami a ukazoval na nich. "Už mi docvaklo. Maťko a Maťko. Noví členovia Musitany Hope." Aby som to spresnila, Maťko - vlasatý je Matej alebo teda familiárne prezývaný Maco. Hrá na bicie. A ten druhý brčkoš Maťko je Martin, Maťko, Maťo, no ja som ho začala volať Farmárik. Prečo farmárik? Lebo si na hlave pestuje farmu s kadejakými potvorkami. Hihi. A tento fešák bude hrať na basgitaru. Maco dodal: "No nie až tak noví členovia. Povedal by som, že staronoví. Už sme pár koncertov odohrali. Veď už sme v kapele dva mesiace." - zvodne sa na mňa pozrel. O čo sa akože snaží? Na mňa to neplatí. Ale keď som sa pozrela na farmárka, cítila som niečo zvláštne. Jeho červené líčka a úprimné okále vo mne vyvolávali pocit, aký som nikdy nezažila. Celkom som zabudla na okolitý svet. Nič pre mňa neexistovalo. Ako by sme sa ocitli v nejakom astrálnom svete. Len on a ja. Nepochopila som túto situáciu. Premohla som sa a uhla pohľadom. Periférne som pozrela na Maťa. Nič si nevšimol. Ale u Lenky som si nie až taká istá. Tej asi niečo doplo. Mala som z toho strach. Ale nevedela som z čoho. Začala som sa všetkým venovať, party pokračovala až do neskorej noci. Spievali sme, tancovali, hrali na gitare. Normálny súkromný koncert. Bola som už dosť unavená. Zábava pomaličky ustupovala a ľudia začali odchádzať. V dome sme ostali už len ja, Marek a Harichovci. Ubytovala som ich a ja som sa odpratala do izby tiež. S takmer zalepenými očami som sa ľavou rukou prehrabávala v kufri a hľadala som niečo ako zubnú kefku a pastu. Našla som. Hurá. Premohla som sa postaviť a šla som si konečne vydrhnúť zuby. Hneď som sa aj odlíčila, prezliekla a vycikala. Keď som vošla do izby z kúpeľne, Maťo ležal vyvalený na mojej posteli. Vyzeral fakt dobre. Zrejme sa chystal na útok. A korisťou som bola ja. Sledoval ma neskutočnou žiadostivosťou. Chápem ho, už ma dlho nemal. Ako som ho tam tak videla, srdce mi zaplesalo radosťou a rýchlo som sa k nemu pritúlila. "Som tu tajne. Mamina ma stráži. Haha. Myslí si, že spím vedľa." - vysmieval sa. Dal mi francuzáka. Konečne. Bozk je strašne návykový. Človek ti jeden dá a ty si pýtaš ďalší a ďalší. Už som sa zvíjala pod jeho prílivmi bozkov. Pomaly mi vyhŕňal tričko. Bozkával mi brucho, potom jazykom prechádzal vyššie a vyššie. Vyzliekol ma do pol pása. Bozkával ma na krku. Až tak, že som mala zimomriavky na zadku. Chcela som ho! Ó, ako veľmi som ho chcela. No niečo ma stoplo. Proste som dostala blok. Inštinktívne som sa zakryla perinou a odsunula sa. Neviem, čím to mohlo byť. Maťo sa zľakol, že spravil niečo zle. Videl, že nemá cenu mi niečo hovoriť. Postavil sa a odkráčal preč. Nevyzeral naštvane. Skôr vystrašene. A ja hlúpa som mu nedala. Prečo? Veď ho potrebujem.

Pozrela som sa na prázdne miesto vedľa mňa. Ležal tam Maťov mobil. Asi mu vypadol z vrecka. Chcela som mu ho zaniesť. Ale ten mobil na mňa priam kričal: "Prezri si ma! Som tvoj!". Nikdy by ma nenapadlo hrabať sa v cudzom telefóne. Vlastne som to ani nespravila. Iba som si pozrela kontakty. Celeste? Opíšem si číslo, možno sa mi zíde. Janko Bendig? Tomu volať nebudem. Maťko Ilko? Presne toto som potrebovala. Hneď som si ho opísala a uložila ako Farmárik. Ďalej som ani nepátrala. Položila som mobil tam, kde ostal predtým a o stotinu sekundy sa otvorili dvere, v ktorých stál Maťo. "Zabudol som si mobil. Môžem?" - sladko sa na mňa usmial. "Jasné. Ty môžeš všetko." - odpovedala som. On sa na mňa pochybovačne pozrel: "Naozaj všetko?" Bez rozmyslu som povedala: "Áno." Nestačila som si ani uvedomiť, že sa s ním rozprávam, už ležal vedľa mňa. "Ani sa ťa nedotknem. Chcem len vedľa teba ležať. A pozerať sa na teba, ako zaspávaš." - pošepkal mi do uška. Pri jeho slovách sa mi vtisli slzy do očí. Prilepila som sa k nemu a hneď som pri ňom zaspala. Sníval sa mi jeden sen. Proste sa vôbec nemenil. A celú noc. Stála som s Maťom vo výťahu a nekonečne sa mi vysmieval. Stále. Výťah nechcel zastaviť. Myslela som, že zošaliem. Trhlo ma zo sna a zistila som, že už je ráno. Teda asi pol jedenástej. Maťo tam stále ležal. A nespal. Chytil ma za ruku a spustil: "Rozmýšľal som celú noc. Vôbec som nespal. Neviem, ako ti to povedať." Zľakla som sa. "Deje sa niečo?" - s vážnou tvárou som sa spýtala. "Deje. Za tie dva mesiace čo si bola preč, sa udialo strašne veľa. Veľa som si uvedomil. Ale ty za nič nemôžeš." "Prosím ťa, nekrúž okolo horúcej kaše, nehraj formu a vysyp to!" Pokračoval: "Zamiloval som sa do niekoho iného." Nastalo ticho. Aj moje slzy sa zľakli a nevystrekli. Spadla mi sánka a pozerala som naňho ako zmyslov zbavená. Stlačil mi ruku: "Ale aj teba ľúbim." Čakal na reakciu. Po chvíli, keď som sa ako tak spamätala, povedala som: "Mňa ľúbiš, ale ju miluješ. Kto je to? Poznám ju?" Už som na sebe začínala pociťovať jemné náznaky hystérie. "Alex, ja fakt neviem, čo robiť. Ja sa nechápem a najradšej by som si jednu uvalil po hube. Na tvojom mieste by som sa opľul." "Kto je toooo?" Ovládli ma emócie poháňané záchvatom zlosti. "Nepoznáš ju. A možno áno. Raz príde deň, kedy ti ju predstavím. Ver mi. Ale najhoršie na tom je, že aj ona je zamilovaná do mňa. A ešte horšie je, že už spolu tak trochu chodíme." A vtedy som sa neovládla. "Ty si hajzel! Takto ma zradiť? Ty si ma podviedol! Na čo si vlastne včera prišiel? Na čo si mi robil party? A ešte si sa chcel so mnou aj vyspať!" Postavila som sa a išla k nemu. Nedala som mu facku. Ja som mu pridrbala päsťovku. Krvácal mu nos. Zrazu som nevedla, ako som to spravila. Prečo? Radšej som v zúrivosti a tak trochu aj v ľútosti vybehla z izby a zavrela som sa do hudobnej miestnosti. Zamkla som sa. A všetky pocity som napísala na papier. Aj slzy na ňom ostali. Opäť som vošla do izby a zakričala na neho: "Vypadni! Už ťa nechcem vidieť!" Takéhoto výstupu som sa vždy vyvarovala. Telenovela. Ale extrémne situácie si vyžadujú extrémne konanie. "A so svojou rodinou si to vyrieš ty! Lebo ja nemám to srdce a ani silu ich vyhodiť. Ale ty sa nejako domov dostať musíš!" Odišiel z izby a ja som ostala na posteli plakať. Zachvíľu nadomnou stála osoba. Tá najzlatšia osoba, ktorú poznám. Lenka. Prišla ku mne a začala ma utešovať. Objala ma a uisťovala ma, že to bude dobré. A že aj ju sklamal brat. Lenka sa na mňa usmievala s tým, že sa jej podarí rozosmiať ma. Veru sa jej to podarilo. Lenka je pre mňa niečo ako prenosné slniečko. O ňu prísť nikdy nechcem. To by som radšej umrela. "Alex?" - opatrne ma zavolala. "Áno, slniečko?" - opätovala som jej úsmev. "Farmárik." Dala mi pusu na líco a odišla.

Lenka je osoba, ktorú ľúbim najviac na svete. Je to miláčik. Tá ma vždy vie utešiť. Aj keď som silná a mňa nič len tak nerozhodí. No toto bola riadna pálka. Moje srdce utrpelo zranenie a riadny šok. Viete čo? Jeho rodičia o ničom nevedeli. Laco povedal, že sa s ním riadne porozpráva. Toto sa nerobí. Teta Ivetka sa mi zaňho ospravedlňovala a ja zase jej, že mi je ľúto, že ho posielam preč, ale inak to proste nejde. Strašne sa hanbila. Ale hanbiť sa má on. Vzájomne sme sa pochopili, aj keď som cítila pocit... viny? Možno krivdy. Ale prd. Prečo ja? Nech má on výčitky svedomia. Prajem mu ich. Také silné, že sa zblázni.
Keď posledná Harichovská noha vykročila z domu, tresla som dverami na znak "pokoja". Akonáhle debil zmizol, cítila som slobodu. Nie že by som bola pri ňom ako otrok. Jednoducho som na nič nemyslela. Sadla som si na gauč a sedela som na ňom asi tri hodiny bez toho, aby som niečo robila. Len som sedela a na nič nemyslela. Posledné kvapôčky slanej vody sa mi v očiach zasušili. Zrazu som si spomenula na Lenku a jej posledné slovíčko "Farmárik". V hlave sa mi začala vynárať ozvena tohto slova. Harich, to bola jedna veľká minulosť. Nečakala som, že sa z toho tak rýchlo dostanem. Myslela som, že to bude ako vo filme, kde sa dievča po rozchode so svojim partnerom uzavrie do seba, nevychádza z domu a začína žiť s mačkami. Tak nič. Tentokrát to nie je môj prípad. Už dosť! Aj s Harichom, aj s Farmárikom! U neho nemám šancu ani za mak. Dajte mi všetci svätý pokoj. Vybrala som sa do izby po mobil a zavolala som Nikki. Povedala som jej čo sa stalo v skratke. A už sa k tomu nechcem vraciať. Nikki okamžite chcela prísť, ale povedala som jej, aby nechodila. Potrebujem byť sama. Tá sa hneď zľakla, či si niečo nechcem spraviť. Uistila som ju teda, že som možno trochu crazy, ale šibnutá ešte zatiaľ nie som. Aj keď... ak by som ostala s Harichom, šibózu mám zaručenú. Ostala som sedieť na posteli a hrala sa s mobilom. Na pár sekúnd ma napadla hriešna myšlienka, ale rýchlo som ju zahnala späť. Rozhodla som sa, že spravím niečo konečne aj v tomto dome. Už sa tu nedá žiť a ja nemôžem stále preskakovať otvorený kufor. Celý som ho vybalila. Kozmetiku a hygienické pomôcky som odložila do poličky v kúpelni, roztriedila som si špinavé prádlo, vzala ho do práčovne a nakôpkovala som si ho. Keď som už bola pri práčke, nahádzala som tam bielu várku a dala som ju na deväťdesiatku. Prázdny kufor som odložila pod postel a začala som sa len tak prechádzať po dome. Nerobilo mi to dobre. Každý kúsok v dome mi pripomínal Martina. Do kelu, čo sa mám presťahovať? Pri mojom bezcieľnom blúdení a lovení v myšlienkach ma prerušil zvonček. Ja ju zabijem. To bude Nikki. Ona naschvál prišla. Presvedčiť sa, či som ešte nažive. Či som nespadla do práčky, alebo ja už neviem. Bežala som otvoriť dvere, no na moje prekvapenie to Nikki nebola. Bol to niekto úplne iný. Niekto, koho by som vôbec nečakala.

Stál tam on a možno chcel byť mojím snom. Ale nie, k veci. Myslela som si, že snívam. Stál tam Maťo. Nie, nie ten debil. Bol to Farmárik. Skoro som sa rozplakala. Ani neviem prečo.
"Ahoj. Neruším?" - nerušil.
"Nie. Prečo si prišiel?" Moja nálada zjavne vzrástla.
"Môžem nachvíľku vojsť?" - galantne sa spýtal a ja som mu rovnako odpovedala: "Ale jasné, prepáč, poď ďalej". Chvíľu otáľal, ale vošiel.
"Stratil som kľúče, tak som sa prišiel spýtať, či si ich tu náhodou nenašla."
"Vieš čo, ani som ich nehľadala. Teda, ani keby som vedela, že si ich stratil, tak by som ich nehľadala. Lebo dnes bol fasa deň." Bolo vidno, že ho zaujalo to, čo som povedala.
"Nechceš mi porozprávať, čo sa stalo s Maťom?" Keď som sa pozerala do jeho očí, hneď som sa mu začala spovedať. Neuveriteľne ma upokojoval. Objal ma a hladil po vlasoch. Rozplakala som sa. A poriadne. Dobre sa mi plakalo v jeho objatí. V jeho objatí sa mi robilo dobre všetko.
"To bude dobré, miláčik. Ja ti s tým pomôžem." Miláčik? To ako ma nazval? Páči sa mi to. Z jeho úst to znie tak... tak sladko. Pri ňom žiaden Harich neexistoval.
"Maťko? Nechceš tu so mnou ostať na noc?" - spýtala som sa s nádejou v hlase. "Mám tu s tebou zostať? Fakt? Vážne?" - pýtal sa vážne, no pritom sa kútiky jeho úst dvíhali stŕmo nahor. Roztomilo gúľal očkami a dodal: "Keď si to želáš, ostanem s radosťou."
Ostal tu prvú noc, ostal tu druhú noc, bol so mnou piatu noc. Za tých pár dní som zažila s Farmárikom kopec srandy, celkom sme sa zblížili. Zistila som, že je to strašný romantik. Úplne najväčší. A vie variť. Síce nie ako šéfkuchár, ale vždy ma potešil chutnými raňajkami. Na obedy sme chodili prevetrať môj cadillac do mojej obľúbenej pizzerie, boli sme dokonca aj u babky. Tá nám pripravila fajnové bryndzové halušky. Mne špeciálne syrové s prepečenou slaninkou. Lebo s ním som sa už nemusela pretvarovať, že mi chutia bryndzové. Mohla som ho v pokoji predstaviť babke a dedovi. Síce zatiaľ iba ako kamaráta. Ale iba zatiaľ. Hihi. Debil ma donútil vypnúť si mobil. Nedalo sa s ním existovať. Stále mi zvonil a vibroval vo vrecku. Debil ma stále otravoval.
"Lexie? Budeš chodiť na koncerty aj po tom, čo sa stalo? Lebo ja by som ťa tam chcel, ale pochopím, keď ostaneš radšej doma." - pýtal sa ma, keď sme ležali na lehátkach pri bazéne. No nie je zlatý? Vymyslel mi novú prezývku, len aby mi nepripomínal debila.
"Neviem, toto je vec, o ktorej budem ešte dlho premýšľať. Vlastne už len týždeň. Do koncertu v Trnave. Ale zrejme by som sa naňho mala vysrať. A ísť tam kvôli tebe. Len a len kvôli tebe. Lebo ty si mi strašne veľkou oporou a ja chcem, aby som zase ja bola oporou pre teba na koncertoch." Maťko sa postavil a načahoval ku mne ruku. Nechcela som mu podať tú moju, lebo som s istotou vedela, že skončím v bazéne. Očami ma presvedčil. Druhou rukou som sa už chystala zapchať si nos, no on si ma k sebe pritisol a silno ma objal.
"Poznáme sa veľmi krátko," - zdvihol mi jemne bradu hore, aby sa mi pozeral do očí, "určite to vieš, ale ja som k tebe začal niečo veľmi silného cítiť. Pri našom prvom stretnutí pohľadov, si ma očarila." - pomaly sa približoval. Presne ako vo filme. Nečakal na moju reakciu. To sa mi páčilo. A keby sa mi to nepáčilo, strelím mu facku. Nahla som hlavu na bok a zavrela oči. Zrazu som pred sebou videla Haricha. Zľakla som sa, spanikárila som a šmykla sa do vody. Maťo ma už nestihol zachytiť, ale smial sa mi. Úplne najviac. Potom skočil do vody a plával ku mne.



Koncerty - 7.1.2013

7. ledna 2013 v 17:04 | SiS |  Koncerty

NAJBLIŽŠIE KONCERTY

piatok18. 01. 2013klub Hany Bany, PrahaVIP večierok-neverejná akcia
sobota02. 02. 2013Toli Media CUP-Malinô BrdoRužomberok
piatok08. 02. 2013Česká Lípa - KD Crystal (CZ)18.00h
sobota09. 02. 2013Incheba Expo BratislavaLittlest Pet Shop show
nedeľa14. 04. 2013benefičný koncertDK Galanta
piatok31. 05. 2013Den s Českým rozhlasem ve Zlíně (CZ)Český rozhlas
štvrtok13. 06. 2013CVD - Centrum vzdělávání DvoranaKarlovy Vary (CZ) - v jednaní
sobota15. 06. 201317.00 hod. Slnečných jazerách JUHSenec
piatok05. 07. 2013Senica fest, Letisko Senica19.30h