Dlho váhala, no po chvíli spustila: "Všetko sa to začalo v ten deň, keď sme boli u teba a prišiel Rišo. Keď som išla domov, stál pred mojou bránou. Začali sme sa baviť. Poznáš ho. Začal mi hovoriť, aká som pekná, že som sa zmenila a proste ma dostal. Vieš, že som ho mala vždy rada, ale on si ma nevšímal." Prikyvovala som a miestami som vydávala rôzne citoslovcia. Hmm, hej, aha, grrr. Pokračovala: "Vtedy sa to zmenilo. Hneď som sa doňho buchla. A ja krava som mu to ešte v ten večer povedala. Pobozkal ma. Cítila som sa ako v siedmom nebi. Zavolal ma na jachtu. Preto som vám klamala, že idem na koncert. Mame som povedala, že idem k tebe. Viem, som hlúpa. Vedela som, že sa to všetci dozvedia, ale v tej chvíli mi to bolo úprimne jedno. Hlavne, že som s Rišom na jachte. Musím povedať, že bolo skvele. Na začiatku. Oblboval ma sladkými slovíčkami. Šepkal mi do ucha, ako ma miluje. Otvoril víno. Nechcela som piť, ale potom som si dala. Jeden pohárik, druhý, tretí. Už som cítila, že sa mi chce smiať. Bolo mi fajn. Dala som si štvrtý. Po ňom mi prišlo zle. To víno bolo divné. Nijak som to ale neriešila. Po chvíľke som začala byť povoľnejšia. Videla som pred sebou samých holých Rišov. Na jednej strane to bolo vtipné, no na druhej som sa bála. Čo to so mnou je? Vravela som si. Sedela som na palube. A zrazu mi do úst vopchal Rišo svoj penis. Vypľula som ho a začala kričať, že čo si to dovoľuje. Schytil ma za vlasy a ťahal ma do kajuty. Alex, on ma znásilnil." - rozplakala sa. Prešiel mi mráz po chrbte. "Nemal s tým žiadny problém. Keby nebol násilný, možno by som mu dala aj dobrovoľne. Ale on ma nadrogoval." "Nadrogoval?" - udivene som sa spýtala. Neprišlo by mi, že by Richard bol nejaký díler. "Po tom, čo mi spravil, som začala naňho kričať, nech ma vezme na pevninu. Revala som. Bola som celkom mimo. Mala som hroznú traumu. A mám ju aj teraz. Preto som sa s ňou chcela zdôveriť. Nemôžem to povedať našim. Zabili by ho." "Bože, to je strašné. Musíš im to povedať, ten hajzel si nič iné nezaslúži. Ja by som mu ho odrezala. Obyčajný chudák. Vážne som si to o ňom nemyslela. Hlavne to povedz rodičom." "Nemôžem." - plakala. "Musíš! Keď im to nepovieš ty, tak to spravím ja. Musíš ho udať. Dopustil sa minimálne dvoch trestných činov. Ešte z neho môžeš vymámiť peniaze." "On do basy nikdy nepôjde. Vieš, aký je prachatý? Môže si dovoliť najznámejších právnikov v štáte. Ja na to nemám." "Zabúdaš na mňa. On si možno môže dovoliť najlepších na Slovensku, ale ja si môžem dovoliť najlepších z najlepších na svete. A ja ti bez zaváhania pomôžem. Dám ti koľko budeš potrebovať. Ale ten sviniar bude hniť v base. To mi ver!" - uisťovala som ju. Urobím preto všetko.
PO DVOCH MESIACOCH
PO DVOCH MESIACOCH
Ťahala som za sebou dva kufre. Bola som unavená, všetkého som mala plné zuby a chcela som tými kuframi tresknúť o zem. Lenže som tam mala kopu darčekov. Vyšla som pred letisko vo Viedni s tým, že si stopnem taxík do Blavy. No zarazil ma Laco a už mi bral kufor z ruky. Až pri aute som sa s ním privítala. Nastúpila som na miesto spolujazdca. Vzadu nikto nesedel.
"Maťo tu nie je?" - spýtala som sa začudovane.
"Nie je. Ostal v Liptovskom. Necíti sa dobre. Bolia ho hlasivky."
"Asi mal veľa koncertov, však? Určite to preháňal. Mala by som mu zavolať." Siahla som do vrecka po mobil, no Laco ma zastavil, že práve teraz spí. Tak som to nechala tak. Laco mi zhruba zreferoval všetko, čo sa udialo. Koncerty, rozhovory, nahrávanie klipu. No to ma podrž, zmeškala som nahrávanie klipu. A kúsok odo mňa. Nahrával na ihrisku v Ružinove. Blížili sme sa k príjazdovej ceste a keď som zbadala dom, pripadal mi veľmi opustený. Otrávene som vystúpila, keď v tom Laco hlasne zatrúbil. Tak som sa zľakla, že som tri metre do výšky vyskočila. Zrazu sa otvorili dvere a vybehli z nich ľudia, ktorých mám rada. Maťo, Marek, Nikki, Lenka, pár dievčat z Haricefu a teta Ivetka. Toto som nečakala. Také prekvapenie. Maťo ma objal, ale len tak decentne. Predsa tam boli haricefky. Dal mi pusu na líce, z ktorej bolo cítiť, že chce niečo viac, ale márne. Pripravili mi párty na privítanie. Päť týždňov v Los Angeles bolo dosť. Hlavne bez Maťa. Volali sme si síce cez skype, ale nebolo to ono. Necítili sme sa. Necítili sme teplo, ktoré keď sme pri sebe, z nás sála. Vhodná chvíľa na rozbaľovanie a rozdávanie darčekov nastala. Maťovi som doniesla toaletnú vodu, ktorú mi dal sám veľký Robert Pattinson so slovami: "Aj ja sa s ňou voniam." A tá vôňa je neskutočne príťažlivá. Aj anjeli podľahnú. S čokoládovým efektom. Marekovi som priniesla z New Yorku sochu slobody hrajúcu na krídlo, Lenke špičkové malovátka, náramok a kľúčenku a Nikki to isté. Tá ku mne pribehla, tešila sa, že ma vidí. Očividne jej bolo lepšie. Usmievala sa od ucha k uchu a oznámila mi, že včera Richarda odsúdili zatiaľ na päť rokov.
"Maťo tu nie je?" - spýtala som sa začudovane.
"Nie je. Ostal v Liptovskom. Necíti sa dobre. Bolia ho hlasivky."
"Asi mal veľa koncertov, však? Určite to preháňal. Mala by som mu zavolať." Siahla som do vrecka po mobil, no Laco ma zastavil, že práve teraz spí. Tak som to nechala tak. Laco mi zhruba zreferoval všetko, čo sa udialo. Koncerty, rozhovory, nahrávanie klipu. No to ma podrž, zmeškala som nahrávanie klipu. A kúsok odo mňa. Nahrával na ihrisku v Ružinove. Blížili sme sa k príjazdovej ceste a keď som zbadala dom, pripadal mi veľmi opustený. Otrávene som vystúpila, keď v tom Laco hlasne zatrúbil. Tak som sa zľakla, že som tri metre do výšky vyskočila. Zrazu sa otvorili dvere a vybehli z nich ľudia, ktorých mám rada. Maťo, Marek, Nikki, Lenka, pár dievčat z Haricefu a teta Ivetka. Toto som nečakala. Také prekvapenie. Maťo ma objal, ale len tak decentne. Predsa tam boli haricefky. Dal mi pusu na líce, z ktorej bolo cítiť, že chce niečo viac, ale márne. Pripravili mi párty na privítanie. Päť týždňov v Los Angeles bolo dosť. Hlavne bez Maťa. Volali sme si síce cez skype, ale nebolo to ono. Necítili sme sa. Necítili sme teplo, ktoré keď sme pri sebe, z nás sála. Vhodná chvíľa na rozbaľovanie a rozdávanie darčekov nastala. Maťovi som doniesla toaletnú vodu, ktorú mi dal sám veľký Robert Pattinson so slovami: "Aj ja sa s ňou voniam." A tá vôňa je neskutočne príťažlivá. Aj anjeli podľahnú. S čokoládovým efektom. Marekovi som priniesla z New Yorku sochu slobody hrajúcu na krídlo, Lenke špičkové malovátka, náramok a kľúčenku a Nikki to isté. Tá ku mne pribehla, tešila sa, že ma vidí. Očividne jej bolo lepšie. Usmievala sa od ucha k uchu a oznámila mi, že včera Richarda odsúdili zatiaľ na päť rokov.
Super, ďalší dôvod na oslavu. Zrazu niekto zazvonil. Postavila som sa z hnedej koženej sedačky a kráčala som k dverám. Keď som ich otvorila, stáli tam dvaja akýsi neznámi chlapci. Vlastne v podstate chlapi. Ako hora. Maťo zakričal: "Naši hostia!" Stála som pred nimi celá prekvapená s otázkou, kto sú tí dvaja? Zavolala som ich teda dnu. Maťo s Marekom podišli k nim, potriasli im pravicou a Marek spustil: "Tento brčkatý je Maťko a tento vlasatý je Maťko." Pri tom vtipne šibrinkoval rukami a ukazoval na nich. "Už mi docvaklo. Maťko a Maťko. Noví členovia Musitany Hope." Aby som to spresnila, Maťko - vlasatý je Matej alebo teda familiárne prezývaný Maco. Hrá na bicie. A ten druhý brčkoš Maťko je Martin, Maťko, Maťo, no ja som ho začala volať Farmárik. Prečo farmárik? Lebo si na hlave pestuje farmu s kadejakými potvorkami. Hihi. A tento fešák bude hrať na basgitaru. Maco dodal: "No nie až tak noví členovia. Povedal by som, že staronoví. Už sme pár koncertov odohrali. Veď už sme v kapele dva mesiace." - zvodne sa na mňa pozrel. O čo sa akože snaží? Na mňa to neplatí. Ale keď som sa pozrela na farmárka, cítila som niečo zvláštne. Jeho červené líčka a úprimné okále vo mne vyvolávali pocit, aký som nikdy nezažila. Celkom som zabudla na okolitý svet. Nič pre mňa neexistovalo. Ako by sme sa ocitli v nejakom astrálnom svete. Len on a ja. Nepochopila som túto situáciu. Premohla som sa a uhla pohľadom. Periférne som pozrela na Maťa. Nič si nevšimol. Ale u Lenky som si nie až taká istá. Tej asi niečo doplo. Mala som z toho strach. Ale nevedela som z čoho. Začala som sa všetkým venovať, party pokračovala až do neskorej noci. Spievali sme, tancovali, hrali na gitare. Normálny súkromný koncert. Bola som už dosť unavená. Zábava pomaličky ustupovala a ľudia začali odchádzať. V dome sme ostali už len ja, Marek a Harichovci. Ubytovala som ich a ja som sa odpratala do izby tiež. S takmer zalepenými očami som sa ľavou rukou prehrabávala v kufri a hľadala som niečo ako zubnú kefku a pastu. Našla som. Hurá. Premohla som sa postaviť a šla som si konečne vydrhnúť zuby. Hneď som sa aj odlíčila, prezliekla a vycikala. Keď som vošla do izby z kúpeľne, Maťo ležal vyvalený na mojej posteli. Vyzeral fakt dobre. Zrejme sa chystal na útok. A korisťou som bola ja. Sledoval ma neskutočnou žiadostivosťou. Chápem ho, už ma dlho nemal. Ako som ho tam tak videla, srdce mi zaplesalo radosťou a rýchlo som sa k nemu pritúlila. "Som tu tajne. Mamina ma stráži. Haha. Myslí si, že spím vedľa." - vysmieval sa. Dal mi francuzáka. Konečne. Bozk je strašne návykový. Človek ti jeden dá a ty si pýtaš ďalší a ďalší. Už som sa zvíjala pod jeho prílivmi bozkov. Pomaly mi vyhŕňal tričko. Bozkával mi brucho, potom jazykom prechádzal vyššie a vyššie. Vyzliekol ma do pol pása. Bozkával ma na krku. Až tak, že som mala zimomriavky na zadku. Chcela som ho! Ó, ako veľmi som ho chcela. No niečo ma stoplo. Proste som dostala blok. Inštinktívne som sa zakryla perinou a odsunula sa. Neviem, čím to mohlo byť. Maťo sa zľakol, že spravil niečo zle. Videl, že nemá cenu mi niečo hovoriť. Postavil sa a odkráčal preč. Nevyzeral naštvane. Skôr vystrašene. A ja hlúpa som mu nedala. Prečo? Veď ho potrebujem.
Pozrela som sa na prázdne miesto vedľa mňa. Ležal tam Maťov mobil. Asi mu vypadol z vrecka. Chcela som mu ho zaniesť. Ale ten mobil na mňa priam kričal: "Prezri si ma! Som tvoj!". Nikdy by ma nenapadlo hrabať sa v cudzom telefóne. Vlastne som to ani nespravila. Iba som si pozrela kontakty. Celeste? Opíšem si číslo, možno sa mi zíde. Janko Bendig? Tomu volať nebudem. Maťko Ilko? Presne toto som potrebovala. Hneď som si ho opísala a uložila ako Farmárik. Ďalej som ani nepátrala. Položila som mobil tam, kde ostal predtým a o stotinu sekundy sa otvorili dvere, v ktorých stál Maťo. "Zabudol som si mobil. Môžem?" - sladko sa na mňa usmial. "Jasné. Ty môžeš všetko." - odpovedala som. On sa na mňa pochybovačne pozrel: "Naozaj všetko?" Bez rozmyslu som povedala: "Áno." Nestačila som si ani uvedomiť, že sa s ním rozprávam, už ležal vedľa mňa. "Ani sa ťa nedotknem. Chcem len vedľa teba ležať. A pozerať sa na teba, ako zaspávaš." - pošepkal mi do uška. Pri jeho slovách sa mi vtisli slzy do očí. Prilepila som sa k nemu a hneď som pri ňom zaspala. Sníval sa mi jeden sen. Proste sa vôbec nemenil. A celú noc. Stála som s Maťom vo výťahu a nekonečne sa mi vysmieval. Stále. Výťah nechcel zastaviť. Myslela som, že zošaliem. Trhlo ma zo sna a zistila som, že už je ráno. Teda asi pol jedenástej. Maťo tam stále ležal. A nespal. Chytil ma za ruku a spustil: "Rozmýšľal som celú noc. Vôbec som nespal. Neviem, ako ti to povedať." Zľakla som sa. "Deje sa niečo?" - s vážnou tvárou som sa spýtala. "Deje. Za tie dva mesiace čo si bola preč, sa udialo strašne veľa. Veľa som si uvedomil. Ale ty za nič nemôžeš." "Prosím ťa, nekrúž okolo horúcej kaše, nehraj formu a vysyp to!" Pokračoval: "Zamiloval som sa do niekoho iného." Nastalo ticho. Aj moje slzy sa zľakli a nevystrekli. Spadla mi sánka a pozerala som naňho ako zmyslov zbavená. Stlačil mi ruku: "Ale aj teba ľúbim." Čakal na reakciu. Po chvíli, keď som sa ako tak spamätala, povedala som: "Mňa ľúbiš, ale ju miluješ. Kto je to? Poznám ju?" Už som na sebe začínala pociťovať jemné náznaky hystérie. "Alex, ja fakt neviem, čo robiť. Ja sa nechápem a najradšej by som si jednu uvalil po hube. Na tvojom mieste by som sa opľul." "Kto je toooo?" Ovládli ma emócie poháňané záchvatom zlosti. "Nepoznáš ju. A možno áno. Raz príde deň, kedy ti ju predstavím. Ver mi. Ale najhoršie na tom je, že aj ona je zamilovaná do mňa. A ešte horšie je, že už spolu tak trochu chodíme." A vtedy som sa neovládla. "Ty si hajzel! Takto ma zradiť? Ty si ma podviedol! Na čo si vlastne včera prišiel? Na čo si mi robil party? A ešte si sa chcel so mnou aj vyspať!" Postavila som sa a išla k nemu. Nedala som mu facku. Ja som mu pridrbala päsťovku. Krvácal mu nos. Zrazu som nevedla, ako som to spravila. Prečo? Radšej som v zúrivosti a tak trochu aj v ľútosti vybehla z izby a zavrela som sa do hudobnej miestnosti. Zamkla som sa. A všetky pocity som napísala na papier. Aj slzy na ňom ostali. Opäť som vošla do izby a zakričala na neho: "Vypadni! Už ťa nechcem vidieť!" Takéhoto výstupu som sa vždy vyvarovala. Telenovela. Ale extrémne situácie si vyžadujú extrémne konanie. "A so svojou rodinou si to vyrieš ty! Lebo ja nemám to srdce a ani silu ich vyhodiť. Ale ty sa nejako domov dostať musíš!" Odišiel z izby a ja som ostala na posteli plakať. Zachvíľu nadomnou stála osoba. Tá najzlatšia osoba, ktorú poznám. Lenka. Prišla ku mne a začala ma utešovať. Objala ma a uisťovala ma, že to bude dobré. A že aj ju sklamal brat. Lenka sa na mňa usmievala s tým, že sa jej podarí rozosmiať ma. Veru sa jej to podarilo. Lenka je pre mňa niečo ako prenosné slniečko. O ňu prísť nikdy nechcem. To by som radšej umrela. "Alex?" - opatrne ma zavolala. "Áno, slniečko?" - opätovala som jej úsmev. "Farmárik." Dala mi pusu na líco a odišla.
Lenka je osoba, ktorú ľúbim najviac na svete. Je to miláčik. Tá ma vždy vie utešiť. Aj keď som silná a mňa nič len tak nerozhodí. No toto bola riadna pálka. Moje srdce utrpelo zranenie a riadny šok. Viete čo? Jeho rodičia o ničom nevedeli. Laco povedal, že sa s ním riadne porozpráva. Toto sa nerobí. Teta Ivetka sa mi zaňho ospravedlňovala a ja zase jej, že mi je ľúto, že ho posielam preč, ale inak to proste nejde. Strašne sa hanbila. Ale hanbiť sa má on. Vzájomne sme sa pochopili, aj keď som cítila pocit... viny? Možno krivdy. Ale prd. Prečo ja? Nech má on výčitky svedomia. Prajem mu ich. Také silné, že sa zblázni.
Keď posledná Harichovská noha vykročila z domu, tresla som dverami na znak "pokoja". Akonáhle debil zmizol, cítila som slobodu. Nie že by som bola pri ňom ako otrok. Jednoducho som na nič nemyslela. Sadla som si na gauč a sedela som na ňom asi tri hodiny bez toho, aby som niečo robila. Len som sedela a na nič nemyslela. Posledné kvapôčky slanej vody sa mi v očiach zasušili. Zrazu som si spomenula na Lenku a jej posledné slovíčko "Farmárik". V hlave sa mi začala vynárať ozvena tohto slova. Harich, to bola jedna veľká minulosť. Nečakala som, že sa z toho tak rýchlo dostanem. Myslela som, že to bude ako vo filme, kde sa dievča po rozchode so svojim partnerom uzavrie do seba, nevychádza z domu a začína žiť s mačkami. Tak nič. Tentokrát to nie je môj prípad. Už dosť! Aj s Harichom, aj s Farmárikom! U neho nemám šancu ani za mak. Dajte mi všetci svätý pokoj. Vybrala som sa do izby po mobil a zavolala som Nikki. Povedala som jej čo sa stalo v skratke. A už sa k tomu nechcem vraciať. Nikki okamžite chcela prísť, ale povedala som jej, aby nechodila. Potrebujem byť sama. Tá sa hneď zľakla, či si niečo nechcem spraviť. Uistila som ju teda, že som možno trochu crazy, ale šibnutá ešte zatiaľ nie som. Aj keď... ak by som ostala s Harichom, šibózu mám zaručenú. Ostala som sedieť na posteli a hrala sa s mobilom. Na pár sekúnd ma napadla hriešna myšlienka, ale rýchlo som ju zahnala späť. Rozhodla som sa, že spravím niečo konečne aj v tomto dome. Už sa tu nedá žiť a ja nemôžem stále preskakovať otvorený kufor. Celý som ho vybalila. Kozmetiku a hygienické pomôcky som odložila do poličky v kúpelni, roztriedila som si špinavé prádlo, vzala ho do práčovne a nakôpkovala som si ho. Keď som už bola pri práčke, nahádzala som tam bielu várku a dala som ju na deväťdesiatku. Prázdny kufor som odložila pod postel a začala som sa len tak prechádzať po dome. Nerobilo mi to dobre. Každý kúsok v dome mi pripomínal Martina. Do kelu, čo sa mám presťahovať? Pri mojom bezcieľnom blúdení a lovení v myšlienkach ma prerušil zvonček. Ja ju zabijem. To bude Nikki. Ona naschvál prišla. Presvedčiť sa, či som ešte nažive. Či som nespadla do práčky, alebo ja už neviem. Bežala som otvoriť dvere, no na moje prekvapenie to Nikki nebola. Bol to niekto úplne iný. Niekto, koho by som vôbec nečakala.
Stál tam on a možno chcel byť mojím snom. Ale nie, k veci. Myslela som si, že snívam. Stál tam Maťo. Nie, nie ten debil. Bol to Farmárik. Skoro som sa rozplakala. Ani neviem prečo.
"Ahoj. Neruším?" - nerušil.
"Nie. Prečo si prišiel?" Moja nálada zjavne vzrástla.
"Môžem nachvíľku vojsť?" - galantne sa spýtal a ja som mu rovnako odpovedala: "Ale jasné, prepáč, poď ďalej". Chvíľu otáľal, ale vošiel.
"Stratil som kľúče, tak som sa prišiel spýtať, či si ich tu náhodou nenašla."
"Vieš čo, ani som ich nehľadala. Teda, ani keby som vedela, že si ich stratil, tak by som ich nehľadala. Lebo dnes bol fasa deň." Bolo vidno, že ho zaujalo to, čo som povedala.
"Nechceš mi porozprávať, čo sa stalo s Maťom?" Keď som sa pozerala do jeho očí, hneď som sa mu začala spovedať. Neuveriteľne ma upokojoval. Objal ma a hladil po vlasoch. Rozplakala som sa. A poriadne. Dobre sa mi plakalo v jeho objatí. V jeho objatí sa mi robilo dobre všetko.
"To bude dobré, miláčik. Ja ti s tým pomôžem." Miláčik? To ako ma nazval? Páči sa mi to. Z jeho úst to znie tak... tak sladko. Pri ňom žiaden Harich neexistoval.
"Maťko? Nechceš tu so mnou ostať na noc?" - spýtala som sa s nádejou v hlase. "Mám tu s tebou zostať? Fakt? Vážne?" - pýtal sa vážne, no pritom sa kútiky jeho úst dvíhali stŕmo nahor. Roztomilo gúľal očkami a dodal: "Keď si to želáš, ostanem s radosťou."
Ostal tu prvú noc, ostal tu druhú noc, bol so mnou piatu noc. Za tých pár dní som zažila s Farmárikom kopec srandy, celkom sme sa zblížili. Zistila som, že je to strašný romantik. Úplne najväčší. A vie variť. Síce nie ako šéfkuchár, ale vždy ma potešil chutnými raňajkami. Na obedy sme chodili prevetrať môj cadillac do mojej obľúbenej pizzerie, boli sme dokonca aj u babky. Tá nám pripravila fajnové bryndzové halušky. Mne špeciálne syrové s prepečenou slaninkou. Lebo s ním som sa už nemusela pretvarovať, že mi chutia bryndzové. Mohla som ho v pokoji predstaviť babke a dedovi. Síce zatiaľ iba ako kamaráta. Ale iba zatiaľ. Hihi. Debil ma donútil vypnúť si mobil. Nedalo sa s ním existovať. Stále mi zvonil a vibroval vo vrecku. Debil ma stále otravoval.
"Lexie? Budeš chodiť na koncerty aj po tom, čo sa stalo? Lebo ja by som ťa tam chcel, ale pochopím, keď ostaneš radšej doma." - pýtal sa ma, keď sme ležali na lehátkach pri bazéne. No nie je zlatý? Vymyslel mi novú prezývku, len aby mi nepripomínal debila.
"Neviem, toto je vec, o ktorej budem ešte dlho premýšľať. Vlastne už len týždeň. Do koncertu v Trnave. Ale zrejme by som sa naňho mala vysrať. A ísť tam kvôli tebe. Len a len kvôli tebe. Lebo ty si mi strašne veľkou oporou a ja chcem, aby som zase ja bola oporou pre teba na koncertoch." Maťko sa postavil a načahoval ku mne ruku. Nechcela som mu podať tú moju, lebo som s istotou vedela, že skončím v bazéne. Očami ma presvedčil. Druhou rukou som sa už chystala zapchať si nos, no on si ma k sebe pritisol a silno ma objal.
"Poznáme sa veľmi krátko," - zdvihol mi jemne bradu hore, aby sa mi pozeral do očí, "určite to vieš, ale ja som k tebe začal niečo veľmi silného cítiť. Pri našom prvom stretnutí pohľadov, si ma očarila." - pomaly sa približoval. Presne ako vo filme. Nečakal na moju reakciu. To sa mi páčilo. A keby sa mi to nepáčilo, strelím mu facku. Nahla som hlavu na bok a zavrela oči. Zrazu som pred sebou videla Haricha. Zľakla som sa, spanikárila som a šmykla sa do vody. Maťo ma už nestihol zachytiť, ale smial sa mi. Úplne najviac. Potom skočil do vody a plával ku mne.
Pozrela som sa na prázdne miesto vedľa mňa. Ležal tam Maťov mobil. Asi mu vypadol z vrecka. Chcela som mu ho zaniesť. Ale ten mobil na mňa priam kričal: "Prezri si ma! Som tvoj!". Nikdy by ma nenapadlo hrabať sa v cudzom telefóne. Vlastne som to ani nespravila. Iba som si pozrela kontakty. Celeste? Opíšem si číslo, možno sa mi zíde. Janko Bendig? Tomu volať nebudem. Maťko Ilko? Presne toto som potrebovala. Hneď som si ho opísala a uložila ako Farmárik. Ďalej som ani nepátrala. Položila som mobil tam, kde ostal predtým a o stotinu sekundy sa otvorili dvere, v ktorých stál Maťo. "Zabudol som si mobil. Môžem?" - sladko sa na mňa usmial. "Jasné. Ty môžeš všetko." - odpovedala som. On sa na mňa pochybovačne pozrel: "Naozaj všetko?" Bez rozmyslu som povedala: "Áno." Nestačila som si ani uvedomiť, že sa s ním rozprávam, už ležal vedľa mňa. "Ani sa ťa nedotknem. Chcem len vedľa teba ležať. A pozerať sa na teba, ako zaspávaš." - pošepkal mi do uška. Pri jeho slovách sa mi vtisli slzy do očí. Prilepila som sa k nemu a hneď som pri ňom zaspala. Sníval sa mi jeden sen. Proste sa vôbec nemenil. A celú noc. Stála som s Maťom vo výťahu a nekonečne sa mi vysmieval. Stále. Výťah nechcel zastaviť. Myslela som, že zošaliem. Trhlo ma zo sna a zistila som, že už je ráno. Teda asi pol jedenástej. Maťo tam stále ležal. A nespal. Chytil ma za ruku a spustil: "Rozmýšľal som celú noc. Vôbec som nespal. Neviem, ako ti to povedať." Zľakla som sa. "Deje sa niečo?" - s vážnou tvárou som sa spýtala. "Deje. Za tie dva mesiace čo si bola preč, sa udialo strašne veľa. Veľa som si uvedomil. Ale ty za nič nemôžeš." "Prosím ťa, nekrúž okolo horúcej kaše, nehraj formu a vysyp to!" Pokračoval: "Zamiloval som sa do niekoho iného." Nastalo ticho. Aj moje slzy sa zľakli a nevystrekli. Spadla mi sánka a pozerala som naňho ako zmyslov zbavená. Stlačil mi ruku: "Ale aj teba ľúbim." Čakal na reakciu. Po chvíli, keď som sa ako tak spamätala, povedala som: "Mňa ľúbiš, ale ju miluješ. Kto je to? Poznám ju?" Už som na sebe začínala pociťovať jemné náznaky hystérie. "Alex, ja fakt neviem, čo robiť. Ja sa nechápem a najradšej by som si jednu uvalil po hube. Na tvojom mieste by som sa opľul." "Kto je toooo?" Ovládli ma emócie poháňané záchvatom zlosti. "Nepoznáš ju. A možno áno. Raz príde deň, kedy ti ju predstavím. Ver mi. Ale najhoršie na tom je, že aj ona je zamilovaná do mňa. A ešte horšie je, že už spolu tak trochu chodíme." A vtedy som sa neovládla. "Ty si hajzel! Takto ma zradiť? Ty si ma podviedol! Na čo si vlastne včera prišiel? Na čo si mi robil party? A ešte si sa chcel so mnou aj vyspať!" Postavila som sa a išla k nemu. Nedala som mu facku. Ja som mu pridrbala päsťovku. Krvácal mu nos. Zrazu som nevedla, ako som to spravila. Prečo? Radšej som v zúrivosti a tak trochu aj v ľútosti vybehla z izby a zavrela som sa do hudobnej miestnosti. Zamkla som sa. A všetky pocity som napísala na papier. Aj slzy na ňom ostali. Opäť som vošla do izby a zakričala na neho: "Vypadni! Už ťa nechcem vidieť!" Takéhoto výstupu som sa vždy vyvarovala. Telenovela. Ale extrémne situácie si vyžadujú extrémne konanie. "A so svojou rodinou si to vyrieš ty! Lebo ja nemám to srdce a ani silu ich vyhodiť. Ale ty sa nejako domov dostať musíš!" Odišiel z izby a ja som ostala na posteli plakať. Zachvíľu nadomnou stála osoba. Tá najzlatšia osoba, ktorú poznám. Lenka. Prišla ku mne a začala ma utešovať. Objala ma a uisťovala ma, že to bude dobré. A že aj ju sklamal brat. Lenka sa na mňa usmievala s tým, že sa jej podarí rozosmiať ma. Veru sa jej to podarilo. Lenka je pre mňa niečo ako prenosné slniečko. O ňu prísť nikdy nechcem. To by som radšej umrela. "Alex?" - opatrne ma zavolala. "Áno, slniečko?" - opätovala som jej úsmev. "Farmárik." Dala mi pusu na líco a odišla.
Lenka je osoba, ktorú ľúbim najviac na svete. Je to miláčik. Tá ma vždy vie utešiť. Aj keď som silná a mňa nič len tak nerozhodí. No toto bola riadna pálka. Moje srdce utrpelo zranenie a riadny šok. Viete čo? Jeho rodičia o ničom nevedeli. Laco povedal, že sa s ním riadne porozpráva. Toto sa nerobí. Teta Ivetka sa mi zaňho ospravedlňovala a ja zase jej, že mi je ľúto, že ho posielam preč, ale inak to proste nejde. Strašne sa hanbila. Ale hanbiť sa má on. Vzájomne sme sa pochopili, aj keď som cítila pocit... viny? Možno krivdy. Ale prd. Prečo ja? Nech má on výčitky svedomia. Prajem mu ich. Také silné, že sa zblázni.
Keď posledná Harichovská noha vykročila z domu, tresla som dverami na znak "pokoja". Akonáhle debil zmizol, cítila som slobodu. Nie že by som bola pri ňom ako otrok. Jednoducho som na nič nemyslela. Sadla som si na gauč a sedela som na ňom asi tri hodiny bez toho, aby som niečo robila. Len som sedela a na nič nemyslela. Posledné kvapôčky slanej vody sa mi v očiach zasušili. Zrazu som si spomenula na Lenku a jej posledné slovíčko "Farmárik". V hlave sa mi začala vynárať ozvena tohto slova. Harich, to bola jedna veľká minulosť. Nečakala som, že sa z toho tak rýchlo dostanem. Myslela som, že to bude ako vo filme, kde sa dievča po rozchode so svojim partnerom uzavrie do seba, nevychádza z domu a začína žiť s mačkami. Tak nič. Tentokrát to nie je môj prípad. Už dosť! Aj s Harichom, aj s Farmárikom! U neho nemám šancu ani za mak. Dajte mi všetci svätý pokoj. Vybrala som sa do izby po mobil a zavolala som Nikki. Povedala som jej čo sa stalo v skratke. A už sa k tomu nechcem vraciať. Nikki okamžite chcela prísť, ale povedala som jej, aby nechodila. Potrebujem byť sama. Tá sa hneď zľakla, či si niečo nechcem spraviť. Uistila som ju teda, že som možno trochu crazy, ale šibnutá ešte zatiaľ nie som. Aj keď... ak by som ostala s Harichom, šibózu mám zaručenú. Ostala som sedieť na posteli a hrala sa s mobilom. Na pár sekúnd ma napadla hriešna myšlienka, ale rýchlo som ju zahnala späť. Rozhodla som sa, že spravím niečo konečne aj v tomto dome. Už sa tu nedá žiť a ja nemôžem stále preskakovať otvorený kufor. Celý som ho vybalila. Kozmetiku a hygienické pomôcky som odložila do poličky v kúpelni, roztriedila som si špinavé prádlo, vzala ho do práčovne a nakôpkovala som si ho. Keď som už bola pri práčke, nahádzala som tam bielu várku a dala som ju na deväťdesiatku. Prázdny kufor som odložila pod postel a začala som sa len tak prechádzať po dome. Nerobilo mi to dobre. Každý kúsok v dome mi pripomínal Martina. Do kelu, čo sa mám presťahovať? Pri mojom bezcieľnom blúdení a lovení v myšlienkach ma prerušil zvonček. Ja ju zabijem. To bude Nikki. Ona naschvál prišla. Presvedčiť sa, či som ešte nažive. Či som nespadla do práčky, alebo ja už neviem. Bežala som otvoriť dvere, no na moje prekvapenie to Nikki nebola. Bol to niekto úplne iný. Niekto, koho by som vôbec nečakala.
Stál tam on a možno chcel byť mojím snom. Ale nie, k veci. Myslela som si, že snívam. Stál tam Maťo. Nie, nie ten debil. Bol to Farmárik. Skoro som sa rozplakala. Ani neviem prečo.
"Ahoj. Neruším?" - nerušil.
"Nie. Prečo si prišiel?" Moja nálada zjavne vzrástla.
"Môžem nachvíľku vojsť?" - galantne sa spýtal a ja som mu rovnako odpovedala: "Ale jasné, prepáč, poď ďalej". Chvíľu otáľal, ale vošiel.
"Stratil som kľúče, tak som sa prišiel spýtať, či si ich tu náhodou nenašla."
"Vieš čo, ani som ich nehľadala. Teda, ani keby som vedela, že si ich stratil, tak by som ich nehľadala. Lebo dnes bol fasa deň." Bolo vidno, že ho zaujalo to, čo som povedala.
"Nechceš mi porozprávať, čo sa stalo s Maťom?" Keď som sa pozerala do jeho očí, hneď som sa mu začala spovedať. Neuveriteľne ma upokojoval. Objal ma a hladil po vlasoch. Rozplakala som sa. A poriadne. Dobre sa mi plakalo v jeho objatí. V jeho objatí sa mi robilo dobre všetko.
"To bude dobré, miláčik. Ja ti s tým pomôžem." Miláčik? To ako ma nazval? Páči sa mi to. Z jeho úst to znie tak... tak sladko. Pri ňom žiaden Harich neexistoval.
"Maťko? Nechceš tu so mnou ostať na noc?" - spýtala som sa s nádejou v hlase. "Mám tu s tebou zostať? Fakt? Vážne?" - pýtal sa vážne, no pritom sa kútiky jeho úst dvíhali stŕmo nahor. Roztomilo gúľal očkami a dodal: "Keď si to želáš, ostanem s radosťou."
Ostal tu prvú noc, ostal tu druhú noc, bol so mnou piatu noc. Za tých pár dní som zažila s Farmárikom kopec srandy, celkom sme sa zblížili. Zistila som, že je to strašný romantik. Úplne najväčší. A vie variť. Síce nie ako šéfkuchár, ale vždy ma potešil chutnými raňajkami. Na obedy sme chodili prevetrať môj cadillac do mojej obľúbenej pizzerie, boli sme dokonca aj u babky. Tá nám pripravila fajnové bryndzové halušky. Mne špeciálne syrové s prepečenou slaninkou. Lebo s ním som sa už nemusela pretvarovať, že mi chutia bryndzové. Mohla som ho v pokoji predstaviť babke a dedovi. Síce zatiaľ iba ako kamaráta. Ale iba zatiaľ. Hihi. Debil ma donútil vypnúť si mobil. Nedalo sa s ním existovať. Stále mi zvonil a vibroval vo vrecku. Debil ma stále otravoval.
"Lexie? Budeš chodiť na koncerty aj po tom, čo sa stalo? Lebo ja by som ťa tam chcel, ale pochopím, keď ostaneš radšej doma." - pýtal sa ma, keď sme ležali na lehátkach pri bazéne. No nie je zlatý? Vymyslel mi novú prezývku, len aby mi nepripomínal debila.
"Neviem, toto je vec, o ktorej budem ešte dlho premýšľať. Vlastne už len týždeň. Do koncertu v Trnave. Ale zrejme by som sa naňho mala vysrať. A ísť tam kvôli tebe. Len a len kvôli tebe. Lebo ty si mi strašne veľkou oporou a ja chcem, aby som zase ja bola oporou pre teba na koncertoch." Maťko sa postavil a načahoval ku mne ruku. Nechcela som mu podať tú moju, lebo som s istotou vedela, že skončím v bazéne. Očami ma presvedčil. Druhou rukou som sa už chystala zapchať si nos, no on si ma k sebe pritisol a silno ma objal.
"Poznáme sa veľmi krátko," - zdvihol mi jemne bradu hore, aby sa mi pozeral do očí, "určite to vieš, ale ja som k tebe začal niečo veľmi silného cítiť. Pri našom prvom stretnutí pohľadov, si ma očarila." - pomaly sa približoval. Presne ako vo filme. Nečakal na moju reakciu. To sa mi páčilo. A keby sa mi to nepáčilo, strelím mu facku. Nahla som hlavu na bok a zavrela oči. Zrazu som pred sebou videla Haricha. Zľakla som sa, spanikárila som a šmykla sa do vody. Maťo ma už nestihol zachytiť, ale smial sa mi. Úplne najviac. Potom skočil do vody a plával ku mne.








