Odmalička spieval vo folklórnom súbore, kde aj tancoval, no v tanci sa necítil doma. Rovnako vnímal, že do svojej speváckej produkcie nemôže vkladať nič svoje, chcelo to čosi iné, lepšie, hlavne z jeho hlavy, kde sa toho kopilo neúrekom. A potom sa objavila Superstar, Martin nezaváhal a urobil dobre. Dnes má na konte druhý album a vytešuje sa z neho ako malý… Je mladý, má 17 a davy fanúšikov šalejú, cestujú za ním, moderuje v Prahe, spieva svoje skladby, koncertuje, nemusí tancovať a spievať prebraté skladby a je spokojný… Veď toto chcel.
Čo máte nové?
Nové CD s názvom NECH.
Vždy je zaujímavé podľa čoho vyberá názov pre svoje dielo maliar, rovnako muzikant pre orchestrálnu skladbu, takže ako ste vy vyberali názov pre album NECH?
Som rád, že ste použili nekomerčné prirovnania, myslím si neskromne, že sem zapadá moje CD, pretože naozaj sme popísali asi 3 a pol A4 papiera s ambicióznymi názvami a NECH bolo prvé a myslím si, že to vystihuje hlavnú myšlienku dosky. ..
…a nech sa dostane k všetkým ľuďom…
…nech sa počúva, nech si píšu, nech si každý nájde na albume čo chce, pretože je celkom rýchla šialená doba, ľudia nemajú čas na priateľov, na rodinu ani nehovorím, sám mám pocit, keď počúvam hudbu, že si v nej chcem nájsť to svoje, pochopiť speváka. Za tie dva roky čo som na scéne sa podarilo mojim prvým albumom spojiť veľa ľudí a to je motivácia, inšpirácia, pretože naozaj sa skamarátili vďaka mojim pesničkám.
Zmaturovali ste na osemročnom gymnáziu, kam sa chystáte ďalej?

Vyšlo mi to, že mám sedemnásť a maturitu, tak som si povedal, že dobehnem všetky veci, ktoré sa týkajú hudby, pretože stále je kam sa posúvať, ukončím si základnú umeleckú školu a o rok pôjdem na konzervatórium. Dám si druhú strednú, budem strašne dlho študent, lebo popri muzike to bude menej stresujúce. Nie som zástancom toho, že dnes sa mi darí v muzike, tak sa vykašlem na školu, chcem ísť aj na vysokú samozrejme. Svet hudby je nestály. Dával som si veľmi záležať na tom, aby mi nevyšli maturity a album v jednom čase, až sa mi to podarilo spojiť (smiech).
Voľakedy sa albumy robili jednoliate, aby to malo jednotnú koncepciu, dnes sa stretávame s tým - že dvanásť skladieb, dvanásť štýlov… Vy máte na albume jedenásť, takže?
Je to tá druhá možnosť - podľa mňa je ten album až odvážny hudobne, náladovo, textovo, ale to som chcel. Album je nezaraditeľný, išiel som do toho s tým, že idem robiť hudbu tak, ako ju cítim. Špekulovali sme aj my, že pop, zvuk 2013, tanečné, aby to fičalo na diskotékach a z týchto "prešpekulovaných" skladieb sa ani jedna nedostala na album, ani ich s kapelou nemám v repertoári. Je tam hudba pre ľudí a od ľudí. Zvuk vŕzgajúcej stoličky alebo zapískala gitara - to všetko tam je, pretože počítačová dokonalosť nie je nič pre mňa. Keď je niečo dokonalé, super, ktoré v konečnom dôsledku nie je až také super.
Neustále vám svietia oči, keď hovoríte o albume, hoci by sa zdalo, že po roku práce na doske, o ňom aspoň mesiac nebudete chcieť ani počuť…

Na toto som sa tešil, ako budem o ňom hovoriť. My sme s Liptovského Mikuláša, okrem toho sa pridružili maturity, moderujem reláciu v televízii Óčko, do Prahy to nie je na skok, ale okolo 500 kilometrov, takže mali sme toho naozaj dosť.
Hovoríte v množnom čísle…
Nie je to len a len o mne. Je to o tíme okolo mňa, o mojej rodine, kapele, kamarátoch, sám by som to nedal. Môj otec je manažér, šofér a hlavne otec, sme v nasadení 24 hodín denne, za čo mu naozaj ďakujem, že je v dobrom rovnaký blázon ako ja. Ale k albumu - tešíme sa na odozvy ľudí, ktorí sa tešili, čakali a dočkali sa. Naozaj v dnešnej dobe plnej klamstva a zloby je jedna čistá vec a to je rodina, som rád, že ju mám, že ma podporuje. Mám aj sestru a na albume som jej venoval pieseň Spiaca princezná.
Ako vás vychovávali, boli prísni, trestali vás?
Jednoznačne to neviem povedať, určite ma trestali, keď som niečo vyviedol. Tým, že sme z Liptova, nemali sme extra luxus, čo mi pomohlo, že sa viem naozaj úprimne tešiť z každej maličkosti, len keď cestujeme po Česku a Slovensku a obzerám si krásy…
Spomínate si na svoj úplne prvý honorár, na čo ste ho minuli, boli ste ešte decko?
Úplne presne to viem. Odmalička ako som začal vnímať hudbu ma fascinovali gitary, zbieram ich a samozrejme som si kúpil gitaru. Mal som ju dlhý čas na obrázku pod obalom na zošite z dejepisu a sníval, že raz bude moja a ani som sa nenazdal a držal som ju v rukách. To bolo hneď po súťaži, a nebolo to z jedného honoráru, pretože trvalo kým sa nastavili, ale presne viem, že som si povedal, oplatí sa snívať.
Hovoríte o súťaži, všetci vieme o akej, hoci mnohí doslova prosia, aby sme ich už neoznačovali touto nálepkou, ako ste vy zmierení a vyrovnaní "s cejchem" Superstar?
Súčasť toho všetkého, čo sa mi stalo, aj ja som radšej, keď ma predstavia ako Martina Haricha. Žijeme v dobe, kedy ľudia radi škatuľkujú, hádžu superstaristov do jedného vreca, hoci je dôležité, ako rýchlo sa z toho dokáže človek spamätať. Mal som 15 rokov a veľmi intenzívne som vnímal ako sa menili ľudia okolo mňa. Ich hodnoty, ako to nezvládali, priznám sa, nebolo to ľahké ani pre mňa. Mne album produkoval Aleš Zenkl, ktorý produkuje Mekyho Žbirku a Meky sa vyjadril, že muziku dnes robia len blázni. Mal pravdu. Preto je dôležité rozhodnutie po súťaži. My sme začali hneď makať, ako prvý som vydal album. Po súťaži zhasnú svetlá akoby padne opona, už nie ste každý víkend v televízii a teraz čo? Motivovali ma ľudia, ktorí mi verili, posunuli ma tam, kde som skončil a tú energiu, ktorú mi dali, som im chcel vrátiť. Tak sme sa naplno vrhli do práce a máme druhý album. Veľa hráme, beháme, lietame, presviedčame a to je fajn.
Óčko a moderovanie…

Óčko je moja druhá rodina, keď prišla ponuka moderovať, bol som v šoku, ale snažím sa obklopovať príjemnými ľuďmi a v rámci tejto televízie mi to vyšlo tiež. Úžasný rodinný kolektív v malom domčúriku na okraji Prahy a narobí toľko veľa hurhaju po celom Česku i Slovensku. Som rád, že toto môžem robiť, pretože priznám sa, keď mi prišiel mail s ponukou, aj som sa zapotil a druhýraz po prvom moderovaní. Príjemné spestrenie, nepovažujem sa rozhodne za moderátora. Ani neplánujem kariéru v tomto obore, aj keď som čítal knižku, že nie to čo vy chcete, ale niekedy si vás nájde niečo, o čom sa vám ani nesnívalo a budete v tom najlepší.
Podľa čoho ste si vybrali spolupracovníkov - Jerguš Oravec, Michal Hrůza…
Jerguš je pre mňa neprebádaný hudobník, ktorého je veľmi ťažké pochopiť, jeho hudobné cítenie som nepochopil a dlho nepochopím, aj tým je pre mňa zaujímavý. Svoje cítenie som tam dal, ale to nepochopiteľné Jergušove strašne album obohatilo a bolo plánované. No a Michal je muzikant naozaj so všetkým čo k tomu patrí, som šťastný, že sme sa stretli. Nahrával vo vedľajšom štúdiu hudbu k filmu Martin a venuše, ktorú zložil, a tak dobehol mi nahrať nejaké gitarové grify, takže spolupráca čisto náhodná. Laura Belicová je mladá speváčka, má anjelský hlas, verím, že budeme o nej veľa počuť, pána Petra Janeka nesmiem vynechať, pretože je to famózny hráč na violončelo, počujete ho v skladne Nech. Mám radosť z albumu, z ľudí, ktorí na ňom spolupracovali a vniesli tam niečo svoje.
Prečo ste siahli po Žbirkovom producentovi?
Náhoda, krásna ako všetky, ktoré ma postretali. Dnes sa producenti ponúkajú, aj my sme sa stretli s asi piatimi, ukazovali nám ultramoderné štúdiá, v ktorých majú nadžgatých peňazí, potom stretko s Alešom, dobehol spotený, vo vyťahanej bunde a skôr ako sme dopili kofolu a pivo som vedel, že toto je môj človek. O týždeň sme začali robiť, nešlo vôbec o to, že je to producent Mekyho ani iné mená, čo má za sebou. Jednoducho zafungovala chémia. Mali sme v pláne nahrať to za dva mesiace, robili sme to rok, veľa som sa naučil, bola to "jízda" a neľutujem.
Pripravujete interesantný krst…
Prvý bude v Prahe už 24. mája a druhý v Tatralandii 29. mája. Tatralandia sa stáva symbolom Liptova, podporujú ma celkom, tak sa teším, zahráme pesničky z nového albumu, Celest Buckinghan to pokrstí.
S novinármi máte pozitívne skúsenosti?
Veľmi. Myslím, že nemám nejaké negatívne skúsenosti, a keď sa niečo vyskytlo, tak to napísal človek, s ktorým som sa ani nestretol. Beriem to s rezervou a, dokonca, aj moji fanúšikovia na sociálnej sieti zdieľajú a bavia sa. Takže pohoda, ja som ústretový, takže nemajú prečo na mňa alebo o mne písať niečo zlé.
Vraj milujete nočnú Prahu…
Všetci Pražáci sa mi smejú, čo na nej vidím, ale v tom Liptovskom Mikuláši bola pre mňa Praha úplne nedobytná (smiech). Tak ako Česi radi chodia do našich Tatier, možno tak my chodíme do Prahy. Lichotí mi, že tam pracujem, je to pre mňa mesto umelcov, tam to umením doslova dýcha. A to mi vyhovuje.
Anka Olvecká, foto: archív M.H.